spomienky budúcnosti

niekedy nemôžem spať, pretože myslím na príliš veľa vecí. dnes som ležala v posteli a už sa chystala vypnúť hlavu, keď som do rúk vzalal andreja. môjho sivého plyšového medveďa, ktorého som dostala k narodeninám od dievčat z mojej skupinky na kecy campe. precious. držala som ho v rukách a spomenula si na milión vecí, ktoré sa udiali odvtedy ako som ho dostala. a je to ozaj milión vecí. milión pocitov. ale zisťujem, že niektoré veci sa nikdy nemenia, iste možno sú trocha iné ako kedysi, ale ich podstata je rovnaká. napríklad fakt, že niektorých ľudí jednoducho milujem. napríklad ako viktora. človek, za ktorého som ochotná položiť život tu a teraz, pretože pre mňa znamené tak veľa, a pritom s ním nie som tak často, nežijeme blízko seba, nestretávame sa tak často .. je to jednoducho fakt. z času na čas do života prídu ľudia, na ktorých sa zabudnúť nedá, ktorých nemilovať je nemožné. dlhý čas som si myslela, že sú to len priateľstvá, na ktorých som dlho pracovala, isteže aj úšasť druhej osoby je podstatná, ale nie je to tak. sú to aj nové priateľtsvá, ktoré ešte potrebujú tak veľa práce a sebazapierania, ktoré ma napĺňajú, a ktoré mi pripomínajú, že každou kávou, každým nádychom, kedy vyjadrujeme názor tej druhej, či tomu druhému tvoríme spomienky, tvoríme život. a viem, že o pár rokov sa pozriem na nejakú vec, nejakú nepodstatnú hlúposť, tak ako dnes na andreja, a budem vidieť priateľstvá, tváre a výnimočné momenty, ktoré mi možno teraz prídu úplne bežné. budem iná. zmenená. staršia. možno múdrejšia, možno nie. ale viem, že aj o desať rokov budú ľudia, ktorých budem jednoducho milovať, či už budú niekde v diaľke, alebo stále v mojom živote.

o myšiach a ľuďoch .. teda vlastne len o ľuďoch

neskutočne ma ľudia prekvapujú .. ako zvláštne rozmýšľajú či skôr nepremýšľajú, ako idú za svojim či cudzím snom a nepozerajú na to aký neporiadok a chaos spôsobujú ľuďom okolo seba v živote. ako robia všetko pre to, aby vyzdvihli seba a podrazili ostatních. ako dokonale predstierajú silu a sebavedomie a pritom tá ich krehkosť .. tá mi bije do očí z každého pohybu, z každého slova. ako čudne na človeka zazerajú ak urobí pre niekoho niečo milé a pozorné - hneď premýšľajú, čo asi chce, čo potrebuje, kam sa tým mieni dostať .. ako sa pretvarajú, spriadajú lži, kujú pikle .. a ani netušia ako veľmi sa sami do toho zamocú a úbližia, nielen tomu komu chcú, ale najmä sebe. ozaj neskutočné veci sa dejú. niekedy si pripadám ako úplne z inej planéty. a čo je horšie, že niekedy mám príšerny strach, že aj ja budem takáto .. alebo že už dávno takáto som. tak neviem .. čo uvidím až si konečne nastavím zrkadlo??? budem zo seba znechutená? alebo sa len budem ďalej tíško báť a bojovať s veternými mlynmy každému na smiech i keď za správne ciele?

Contemplating

Niekedy sa tak zamýšľam nad tým, že ako asi pôsobím na ľudí, aký dojem v nich zanechávam keď s nimi deň čo deň pracujem, keď s nimi preberám veci dôležité a banálne, alebo keď ich len tak míňam na preplných uliciach. V práci mi často jeden kolega, anglický pán v rokoch, hovorí, že je to úžasné ako vždy keď sa na mňa pozrie sa usmievam. Asi musím byť veľmi šťastná osoba, povedal mi raz .. a ja sa nad tým pozastavujem deň čo deň, odkedy som to počula prvýkrát. Som naozaj tak šťastná? Mám dôvod byť skutočne šťastná a zasa naopak mám dôvod nebyť šťastná? Úprimne neviem.
Ukradli mi môj milovaný mobil (milovala som ho kvôli tomu, že ma spájal s ľuďmi, nie kvôli nemu samotnému) a moja reakcia bola pár sĺz, päť minút zlosti a pretrvávajúce nepochopenie, cez to všetko deň šiel ďalej a ja som pracovala akoby sa nič nestalo. Ja som sa usmievala akoby sa nič nestalo. A nikto to nechápal, možno to bolo tým, že som si povedala, že je to len vec, nahraditeľná vec a ak ho ozaj niekto až tak veľmi potreboval, nech ho má, koniec koncov ten človek si kazí vlastnú budúcnosť.
No a tak niekedy premýšľam, že či tie moje úsmevy sú ozaj symbolom mojej vnútornej rovnováhy, alebo či sú tam len preto, lebo už viem, že ľudia ich očakávajú alebo potrebujú. Ako tak uvažujem, mohlo by to byť o tej rovnováhe, i keď v poslednej dobe mám pocit, že môj vnútorný svet je tak rozorvaný a chaotický, že potrvá stáročia až sa upokojí, ale na druhú stranu, všetko čo prežívam a zažívam ma tak obohacuje, že ten chaos mi možno ani nevadí. Ktovie. Prestávam sa v sebe vyznať a neviem ako sa k tomu postaviť, či začať paniku, alebo to nechaj voľne plynúť. Jedno je ale isté, nachádzam silu, o ktorej som ani netušila, že ju mám a prechádzam brutálnou zmenou, čo či kto zo mňa bude, to netuším, ale mám ten pocit, že to bude pozoruhodné.

About Selfishness

Miestami sa snažím samú seba presvedčiť, že mi nezáleží na veciach, na ktorých lipne tento svet. Kariéra, postavenie, peniaze, sláva či uznanie. A k tomu všetkému ešte aj usporiadaný a vyrovnaný rodinný a vnútorný svet. Presviedčam sa a nefunguje to. Záleží mi na tých veciach, možno nie v nejakom šialenom merítku, ale predsa. A tak premýšľam ako všetky tieto veci dokázať a zvládnuť, ako zmeniť život čo žijem, ako ho obrátiť o tristošesdesiat stupňov. A predsa vždy sa na tým pozastavím a poviem si: "Zuzana, ale ty tu nie si na to, aby si sa mala nejako fantasticky. Si tu na to, aby si ľuďom pomáhala, tým málom čo máš, aby si obohatila životy iných, na tom predsa záleží." No .. áno .. na tom predsa len záleží, je predsa len lepšie a vznešenejšie dávať ako brať, utešovať ako byť utešovaným .. Priznávam sa, som sebec. Chcem byť milovaná, a neviem milovať, dá sa to? Prijať lásku, ktorú sama neviem dať? Chcem byť chápaná a často sa nesnažím chápať ostatních? Dá sa to? Obávam sa, že nie.
Och aké ťažké je umierať sebe deň čo deň, aby som mohla byť svetlom pre ostatních. Aké zložité je učiť sa milovať ľudí okolo mňa bezhraničnou a bezpodmienečnou láskou. Aké je to dôležité .. Životne dôležité.

Three Months

Three months and I'm still standing here
Three months and I'm getting better
Three months and I still am

Three months and it's still hard enough
Three months I've been living here without you now
Three months, yes, three months I hope

Three months and I'm still breathing
Three months and I still remember it
Three months and I wake up

Three months and I'm still sober
Picked all my weeds but kept the flowers ..

Late October In My Soul

Dnes sa ma niekto pýtal ako sa mám. Samozrejme som odpovedala to, čo sa hovorí vždy, že sa mám dobre. Premýšľam ale o tom celý deň. Mám sa síce dobre, ale svoj momentálny stav by som definovala ako neskorý október v mojej duši či v srdci či mysli, či v čomkoľvek čo z toho používam najviac. Nemôžem tvrdiť, že sa mám zle pretože mám všetko, čo potrebujem a ešte troška naviac, sú však veci .. ľudia, ktorý mi chýbajú, ale nemôžem si pomôcť, stále som presvedčená o tom, že tu niečo na mňa čaká. Všetko do seba nakoniec zapadne i keď teraz mám v ruke len jeden kúsok puzzle, ktorý sám o sebe nedáva nijaký zmysel a skôr sa ma snaží presvedčiť, že som sa už úplne zbláznila.
Dnes ma niekto opýtal či neľutujem svoj odchod zo Slovenska, z práce, od rodiny a priateľov. A nebol to len jeden človek, ale hneď dvaja. A tiež nad tým premýšľam a miestami je mi tak ľúto, že ja som tu a všetko čo milujem je tam, a predsa viem, že sa ešte nemôžem vrátiť. Tak veľa strácam každým dňom čo som tu, toľko príležitostí byť doma pre ľud í a byť tam s nimi, a predsa tak veľa získavam, keď investujem do vzťahov tu, akokoľvek nakoniec dopadnú, či mi zlomia srdce, alebo mi rozjasnia deň.
Viem, celé to znie mierne rozpoltene, ale momentálne žijem svoju neskorú jeseň plnú dažďa a vetra a tiež nádherných farieb a dozrievajúcich gaštanov a to všetko uprostred augusta v tomto meste a stále verím, že to celé bude jedného dňa stáť za to :)

O Poctivej Práci

Posledných pár dní som v práci robila prácu, ktorú nikto nemá veľmi v obľube. A síce "hygiene", nebolo to vždy na celý deň, ale i tak ma to už mierne vyvádzalo z miery. Aby som vám osvetlila o čo ide, je to druh práce, pri ktorom vás nikto nesleduje, nepotrebujete plniť normu, nepotrebujete sa veľmi sústrediť, len chodíte hore dole sem tam zdvihnete spadnutý kus oblečenia a vypíšete mu nový štítok a potom vrátite tam, kam patrí. Ako oddychovka na pár hodín dobré. Ako práca, ktorú robíte tri dni za sebou, nie veľmi. Ako to už býva, začala som premýšľať, prečo ma zasa poslali robiť toto? Žeby som zle vyberala veci do objednávok? Alebo som snáď zaradila zle veľké množstvo nového tovaru? Miestami som o tom zmýšľala už ako o treste. Neskôr som sa stretla s Maxom. Max je z Litvy a je tu už štyri roky, povedala som mu presne tie úvahy, ktoré som opísala vyššie. Max sa zasmial a povedal mi: "Zuzana, to nie je preto. To je o tom, že ty to robíš veľmi poctivo. Ty zdvihneš i papierik, i fóliu, všetky veci pekne pooznačuješ, odnesieš, zaradíš. A ešte sa pritom aj stihnieš usmievať. A dokonca zvládaš dlhšie úseky rýchlejšie ako väčšina ľudí. Preto to robíš zasa ty. Asi by si mala spomaliť, trošku si pokecať s ľudmi medzi tým zbieraním a tak, vieš?"
No neviem. Myslím, že som tak bola vychovaná, ale aj že to je mojou povahou, ale ak niečo robím, tak poriadne. A i keď niečo robím najlepšie ako viem, ešte stále mám pocit, že sa to dalo lepšie. Tu sa mi ale všetci (97%) snažia nahovoriť, že je to zbytočné. I tak si to nikto nevšimne, lepšie ťa nezaplatia, nikto ťa nepochváli. Otázka ale je, čo na to moje svedomie? Mala by som zo seba dobrý pocit, až by som si večer líhala do postele s vedomím, že som sa dnes v práci flákala a ešte mi za to aj zaplatia? Iste sú dni, kedy človek nevládze, alebo je mysľou niekde inde a prejaví sa to na jeho výkone, ale vedome si neplniť povinnosti, či predlžovať ich vykonanie, len preto, že ma za to nečaká nič naviac, či extra? To asi nie. To by som so sebou asi dlho nevydžala žiť. Niektorí to tu volajú hlúposť, ja to volám zásady a poctivosť, niečo čo tento svet neocení a skôr sa tomu vysmeje, ale čo je človek, ak zradí a stratí svoje postoje a hodnoty?

Pán Čas

Čas si plynie a nepýta sa ma, či som spokojná, či stíham všetko, čo som si zaumienila. Včerajšok sa mi nikdy nezdal nejako ďaleko, len miestami udalosti, ktoré pripisujem včerajšku sú dávno minulé. Čas ma len učí, že si mám vážíť to, čo som našla, získala. Tiež, že pozerať dole či dozadu už nemá taký význam, ako pozerať na to, čo je teraz. Som na tomto ostrove sama, to je ako byť sama na mori, a miestami premýšľam, či sa utopiť, alebo plávať ďalej. Ďen po dni hľadám tú vnutornú silu, ktorá ma ženie vpred, stáva sa, že si musím pripomínať sny, ktoré mám. A miestami mi na tých snoch snáď ani nezáleží, lebo ako som tu tak len ja a moje myšlienky, uvedomujem si, že možno je to len tá cesta za tými snami, ktorá je naplením môjho života, nie tie sny samotné. Môj čas dospieť. Zmeniť sa. Naučiť sa veci, na ktoré doma nebol čas, priestor, podmienky. Neviem. Ale počkám až mi to čas poodhalí a teším sa na to, lebo to bude nové, iné - možno ťažké a možno krásne ..

Ostáva Päť Mesiacov (+/-)

Tí, ktorí sú mi bližší vedia, že som tento rok označila za prelomový, za rok, ktorý bude výnimočný a vynikajúci. Rok zmien, nových začiatkov, krásnych vecí. Jednoducho som mala takéto pocity, keď tento rok prichádzal.
Dnes som v práci mala dosť času na premýšľanie, keďže som robila prácu, ktorá veľmi nevyžadovala môj mozog. Uvedomila som si, že viac ako pol roka je za nami a premýšľala som, čo úžasné sa stalo, čo ma nadchlo, čo povzbudilo pre ďalší život. A úprimne, napadli mi samé negatívne veci. Dva týždne pred odochodom z domu som bola na pohrebe otca jednej z mojich najbližších kamarátok a odchdádzala s miernym pocitom viny, že tam nebudem, ak by náhodou potrebovala. Dnes som sa dozvedela, že ďalšej blízkej kamarátke zomrela babka a ja tam opäť nie som. Šla som do GB za snom, ktorý sa mi zdá oveľa ďalej, ako keď som bola doma. A navyše som v tom celom sama. Život akoby mi jasným znamením dával najavo, že jednoducho to nebudem ja, kto bude plánovať aký rok bude či nebude. Jednoducho depresívny deň. A to sa tu ani nebudem rozpisovať o tom ako mi začalo byť, keď som si v hlave premietla všetky hypotézy o tom, ako by tento rok ešte len mohol dopadnúť. Ojha. Čistá tragédia.
Potom, potom som sa zamyslela ešte raz (asi potrebujem double-check, alebo niečo také). Dnes ráno sa mojej spolužiačke zo strednej školy narodilo babätko. Nádherný, zdravý chlapček. Veľmi ma to potešilo a len spomienka na to, že taká úžasná vec sa stala mi akosi vyčistila zrak. Krásne veci sa dejú v tomto roku, úžasné zmeny životov deň čo deň, i keď to možno nie je môj život, ktorý naberá úchvatný spád. Iste, ja viem, že vždy sa budú diať veci, ktoré dokážu to pozitívne zatieniť, ale kam by sa človek dostal, ak by sa neustále utápal v smútku, neúspechu či sebaľútosti? Ja neviem ako vy, ale ja tak strašne často a najmä rýchlo zabudnem oceňovať malé zázraky, či dobré veci, ktoré sa dejú v životoch iných, ak ten môj život práve nejde podľa mojich predstáv. A je to škoda, pretože si myslímm, že ak by sme sa naučili tesiť z tých drobných vecí, či úspechov a radostí našich blízkych i menej blízkych náš svet by bol pestrejší, dokonalejší. Nemám na mysli len svet ako globálnu záležitosť, ale i ten malinký vnútorný vsemír, do ktorého vpúšťame len pár ľudí.

Priatelia v Prvom Štvrťstoročí

Z času na čas nemôžem spať. Nemôžem vypnúť myslenie. Aj dnes je taký deň, respektíve aj dnes je taká noc. Dnes začína môj 25. rok života a ja sa pozerám na svoj život a uvedomujem si, že nie som presne tam, kde by som chcela byť. Ľudia, s ktorými by som chcela byť, tiež nie sú okolo mňa a ja sama ešte nie som tým, kým by som chcela byť. Noci bývajú dlhé a ak človek nespí, sú niekedy priam nekonečné. Sny bývajú krásne a krehké, ľahko sa rozbijú o netrpezlivosť či prekážky. Som odhodlaná žena, no niekedy nie som dosť silná, niekedy ma minulosť dobehne a miestami aj predbehne. Z času na čas zabúdam, že nie všetko prichádza zabalené v krásnom papieri, a že nie všetky straty znamenajú definitívny koniec. A stáva sa, že tak veľmi chránim svoje ticho, že zabúdam, ako veľmi potrebujem počuť smiech, tých korých milujem.
Dnes začína ďalší rok môjho života, ďalšia kapitola a ja nevidím lepší deň ako tento, aby som vyjadrila ako veľmi pre mňa ľudia v mojom živote znamenajú, pretože lásku si v živote človek nekúpi, ani nezaslúži. Láska buď je, alebo nie a každý z nás potrebuje niekoho, kto by pri ňom stál a ja som veľmi vďačná, že takíto ľudia v mojom živote sú. Ľudia, ktorí mi zmenili a menia život a vôbec si to možno ani neuvedomujú .. priatelia, ktorí prinášajú svetlo do tmy. Ľudia, ktorí sa so mnou delia o svoje životy, inšpirujú ma a obohacujú. A je úplne jedno, z ktorej kapitoly môjho života títo ľudia sú: či je to škola, sídliskové kamarátstvo,CB, RE PO, USA, GB či môj obľúbený bar. Ja vám ĎAKUJEM. Myslím, že lepší darček ako vedomie, že týmto svetom nekráčam sama, by som dostať ani nemohla :)

Fragile

Niekedy mám tak hlasné myšlienky, že nemôžem ani spať. Ako dnes. Mám za sebou mierne depresívny deň a premýšľam čím to vlastne je, že sa človek ráno zobudí a necíti sa dobre, že prehliada slnko, kvôli jednému bielemu mraku. Nič mi nenapadá. Viem len, že sa to stáva. A viem, že takéto dni bolia, pretože vyplavia von všetko, čo si človek ukrýva pred svetom: bolesť, strach, nenaplnené túžby, spomienky na to čo bolo a čo už nikdy nebude... a milión iných vecí. Otázkou pre mňa len ostáva, či je to ozaj potrebné? Je to pre človeka, teda budem konkrétna, je pre mňa naozaj nevyhnutné analyzovať každú jednu udalosť? Každý pohľad, slovo, tón? Nevyplavuje je to len ďalšie otázky, nespôsobuje len ďalšiu bolesť nad tým, čo som stratila, či nad tým, čo neviem nájsť? V dňoch ako je tento si želám, aby som bola niekým iným, aby som nevidela to, čo iný prehliadajú .. aby som bola len jedna z milióna, ktorá nie je tak precitlivená na podnety, ktorých mi tento svet denne ponúka na tisíce a tisíce príbehov, básni ... či jednoduchých obrazov nakreslených do piesku. Vraj mám umeleckú dušu. No miestami sa mi zdá, že mám len utrápenú dušu, ktorá potrebuje niečo vykričať do sveta, aby sa aspoň na chvíľu oslobodila od bremien, ktoré sú pre ňu príliš ťažké a poškodzujú jej jemný povrch . Akokoľvek silno pôsobím, akokoľvek odhodlane idem za niečím, o čom si myslím, že je to správne .. stále som to len ja. Len obyčajné ja, ktoré má často strach a obavy, ktoré je zraniteľné a zranené. Ak na niečo patrí nálepka „fragile“ je to moja duša ...

Self - centered

Už týždeň sa snažím nieco napísať a nič. No nechce sa mi veriť, že by ma inšpiračné dno znova pohltilo, a tak rýchlo. Nie je to tým, že by som nemala o čom písať, pretože myšlienok mám viac ako dosť. Viac menej aj moja práca ma podporuje v premýšľaní a filozofovaní, keďže väčšinu času pracujem sama a tak moje analytické myslenie môže prúdiť a prúdiť, až sa mi z toho niekedy točí hlava. Len akosi neviem tieto myšlienky usporiadať, neviem im dať ten sled, ktorý by z nich urobil niečo čitateľné a relevantné.
Často premýšľam kam vlastne smerujem, čo chcem dosiahnuť a ako ďaleko to všetko je. A potom si poviem, že tento čas, ktorý nastal, je časom, kedy sa učím byť spokojná s tým čo mám, kedy hľadám inšpiráciu, kedy si konečne opäť raz uvedomujem, že to nie som ja, okolo koho sa točí svet a že oveľa viac by mi malo záležať na životoch ostatních, ako na mojom osobnom šťastí. A miestami je to ťažké, vymeniť svoje sny za sny druhých. Myslím, že to neviem. Myslím, že to bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa to naučím, ak vôbec. Len človek je tak sebasústredený, že miestami pochybujem či je to vôbec možné. Táto spoločnosť, toto obdobie nám hovorí, že máme ísť za svojim, že by sme mali vždy hovoriť a vyjadrovať to, čo máme na srdci, čo si myslíme, čo cítime. Ale koľko krát sa vyjadríme spôsobom, respektíve (aby som nikoho neurazila) koľko krát som sa vyjadrila spôsobom, ktorý zranil ľudí okolo mňa? Koľko krát som seba postavila pred všetkých ostatních? Koľko krát som si myslela, že som lepšia ako niekto iný? Ani sa to nedá spočítať. Osobná tagédia, povedala by som. Nehovorím, že nie je dôležité prejavovať sa, hovoriť o svojich plánoch a snoch, pocitoch a citoch, len si uvedomujem, že je oveľa dôležitejšie naučiť sa to robiť tak, aby ľudia okolo mňa neboli zranení či deprimovaní. No čo z toho, že vždy poviem čo si myslím, či cítim presne tak ako si to myslím a cítim, keď to o chvíľu neubudem mať ani komu povedať? Len ďalšia osobná tragédia..

len krátko ..

Sotva som začala písať novú kapitola svojho života a už ju musím aj ukončiť. Andrea sa rozhodla vrátiť späť domov a tak treba obrátiť znova list a začať kapitolu, kedy môj život vo Warringtone nebude o nás dvoch, ale len o mne. Ako krásne sebecky to znie. Nuž som zvedavá čo to prinesie. Všetko so sebou prináša výhody i nevýhody, istoty i neistoty. Myslím, že kedykoľvek predtým, ak by som mala urobiť rozhodnutie, či chcem bývať úplne sama v cudzom meste v krajine inej ako mojej rodnej, asi by som povedala radikálne nie. A netvrdím, že sa mierne neobávam, len pociťujem taký ten zvláštny vnútorný pokoj, že ozaj to tak má byť, mám byť tu. Som veľmi zvedavá, čo ma tu čaká, akokoľvek veľké pozitívne či negatívne prekvapenie to bude, som presvedčená o tom, že je to cesta, ktorou musím prejsť. Lekcia, ktorú nemôžem vynechať.

Why do I sleep when there is so much to see?

Som obyčajná žena s úplne bežnými snami či túžbami. Snívam a snažím sa stáť si za svojimi snami, pomalými krokmi dôjsť do cieľa. Len z času na čas sa mi stane, že moje túžby a moje sny, hoc poprepletané bežnými ľudskými potrebami, mi prerastú cez hlavu. Niežeby som nič okrem nich nevidela, len .. niekedy mi tak prebleskne hlavou, že túžim byť úspešná. Nielen v kariére, i vo vzťahoch, túžim byť milovaná a milovať, vytvoriť bezpečný a útulný domov. Túžim sa vzdelávať, učiť sa novým veciam, postupom .. cestovať, byť tou, ktorou skutočne som úplne do špiku kosti. Niekedy sa do toho snívania a zároveň aj plánovania ako to zvládnuť tak vložím, že sa mi zdá, že to všetko ide až príliš pomaly. Život je príliš krátky na to, aby som o všetko stihla. Život je príliš komplikovaný na to, aby mi to vôbec vyšlo, čo i len zlomok toho všetkého. Chcem ozaj tak veľa? Či som len príliš netrpezlivá?
V noci si ľahnem do postele a analyzujem. Analyzujem svoj deň. Spomeniem si na to, ako mi ráno Andrea prichystala raňajky, kým som bola v sprche. Spomeniem si na to, ako mi kolega z práce ochotne pomohol, lebo som očividne blúdila. Tiež sa pousmejem nad tým, ako mi barista v kaviarni vysvetľoval, že na tom tanieri sú dva koláčiky, i keď vidím len jeden, ale to je tým, že sú to vlastne dvojičky a tak chcú byť spolu za každú cenu. Uvedomím si, aké je úžasné, keď telefonujem s mamkou a ona mi na konci rozhovoru povie, že ma ľúbi, lebo nie každá mama to vie. Či aké je to povzbudzujúce, keď mi chodia sms od mojich priateľov, alebo keď nájdem hoc i len jeden komentár na tomto blogu. Každý deň znova a znova si uvedomujem aké poklady mám. Poklady, ktoré mám od úplného začiatku, a na ktoré dokážem tak dokonale zabudnúť, keď premýšľam o tom, prečo ešte nie som tam, kam smerujem (kariéra, rodina) či kde by som chcela byť. A sú v úplne obyčajných, triviálnych veciach. Moje sny sú krásne a budú ešte krajšie ak sa splnia, no na ceste za nimi je toľko vecí, ktoré treba vidieť. Nič filozoficky zložité, nič kvantovo fyzikálne zamotané len obyčajné dni, kedy treba otvoriť oči a vidieť že i to, čo už mám a to, kam som v živote došla je vzácne a úžasné.

Fear is the Enemy

V nedeľu sme, Andrea a ja, boli na poslednej prestávke v práci spolu s Marekom. Pýtal sa nás čo sme robili späť doma, keď sme mu povedali aké funkcie sme zastávali, chytil si hlavu do rúk, následne na nás hodil pohľad i otázku typu: „A prečo ste akože šli preč?“. Ja som svoje rozhodnutie obhájila tým o čom som hovorila minule, teda snami a ambíciami, čo sa tiež nestretlo s pochopením. Osobne mi to veľmi nevadí, pretože si myslím, že ak človek po niečom túži a pracuje na tom, aby to dosiahol, niečo sa stať musí. Iste, uvedomujem si, že nie všetky pokusy a boje sú vždy víťazné, no niekedy je to proces, ktorým prejdeme, ktorý sa stane naším víťazstvom, pretože nás priučí niečomu, bez čoho by sme sa v budúcnosti nezaobišli. A niekedy, niekedy sa sny stávajú skutočnosťou. Okrem toho je tu ešte zákon zachovanie energie, ako mi minule pripomenul môj známy David Kollar, ktorý je snáď aj samotným dôkazom fungovania tohto zákona. Tak či onak, chvíľu som potom premýšľala, prečo ľudia neveria snom a zazerajú na ľudí, ktorí sú ochotní niečo obetovať či zariskovať, aby sa pokúsili dosiahnuť ich. Dôvodov by sa dalo nájsť snáď milión, mne sa hneď ako prvý v mysli vybavil strach. Strach, že sa do niečoho pustím a nedotiahnem to do konca. Strach, že zlyhám. Strach, že stratím i to málo, čo mám na ceste za niečím väčším, bohatším či krajším. Strach. A vtedy mi znova raz došlo, že strach je mojím nepriateľom. A priznajme to, je to dosť silný nepriateľ, ktorý sa dostane na miesta v mojej hlave či srdci kam len tak niekto nevstúpi. Nehovorím, že veci netreba zvážiť, rozanalyzovať, prehodnotiť, to iste, sú to dôležité veci a každý aspekt akéhokoľvek rozhodnutia treba brať do úvahy. No mať strach snívať a pracovať na malých krôčikoch /lebo sú to malé kroky, ktoré nás vedú k úspechu/ je nesprávne, dovolím si tvrdiť, že aj nebezpečné. Ľudia, ktorí písali či píšu dejiny začínali s takým istým malým snom ako ty či ja. A možno nie všetci dosiahli presne to, čo chceli, ale ak inšpirovali či povzbudili čo i len jedného človeka, ak sa na tej ceste za snom o sebe naučili len jednu jedinú vec, ak počas toho procesu spoznali čo i len jedného človeka, bez ktorého si už nevedia predstaviť život, stálo to za to.

Proces

Niekedy si želám, aby som vedela, čo sa stane. Kde asi budem o desať rokov, čo budem robiť, kým budem. No potom si hovorím, či by celý ten proces, ktorý musím prejsť, všetky prekážky, ktoré musím zdolať, či radosti, ktorý si mám ešte len vychutnať, nebol o to chudobnejší. Pozrime sa na to bližšie: mám pomaly dvadsaťpäť rokov, dobré rodinné zázemie, priateľov, prácu, ktorá spadá do stredného manažmentu a ktorá ma navyše aj baví. A ja sa jedného pekného dňa sa zbalím a odletím do cudzej krajiny, kde nemám žiadne zázemie, žiadnych priateľov (ak pozerám na miesto, na ktorom sa práve nachádzam), žiadnu rodinu a začnem tu pracovať síce pre značku, ktorá má meno, no som niekde na chvostíku, keďže moja práca sa radí medzi manuálnu. Aká zmena, najmä pre niekoho, kto dbá na to ako vyzerá, ako vystupuje a aké má postavenie v spoločnosti. Viem, že minimálne pár ľudí si myslí, že som úplne šialená, keď opúšťam to čo mám, aby som začala niekde, kde nemám nič. Keď pracujem rukami, namiesto toho, aby som pracovala hlavou, lebo veď „ty na to máš“. No možno mám a možno nemám. Možno som sa zbláznila a možno nie. Jedno však viem s istotou: mám sen a ten sen, potreboval iné prostredie, ten sen potrebuje, aby som bola tu, aby som začínala od nuly, aby on mohol rásť. Celý tento proces, akokoľvek bolestivý či namáhavý stojí za to, i keď vôbec neviem, či je naplnenie mojich snov či túžob reálne, verím, že sú veci, ktoré sa potrebujem naučiť tu kde práve som, s tým čo práve mám. Šanca, že uspejem je taká istá ako šanca, že zlyhám, no myslím, že by som zo seba bola oveľa viac sklamaná, ak by som to celé nevyskúšala, vždy je to tak, že človek ľutuje viac to, čo neurobil ako to, čo urobil, aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo.

To dream a dream, to live a dream

Asi ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídem do Warringtonu budem mať zrazu toľko času na písanie či čítanie (začala som čítať knihu „Láska ako životný štýl“ od amerického psychológa Garyho Chapmana). Niežeby to doma bolo až také uponáhľané, no predsa len môj život fungoval inak, keď som bývala tri minúty chôdze od práce a mala kamarátov každé dve zastávky od seba. A veru včera večer mi bolo aj troška smutno, no dnes sa mi stala úplne bažná vec a cez to všetko pre mňa úplne výborná a milá, bola som na nákup (bola som sama, keďže Andrea ešte spala) a stretla som sa s Marekom, Čechom ktorý prišiel spolu s nami, neverili by ste aký super aký super pocit to je stretnúť v plnom nákupnom stredisku cudzincov jednu tvár, ktorú poznáte. Veľmi dobrý pocit.
Premýšľam akurát na návrhom, ktorý mi Marek dal, že či by sme sa nechceli k nim presťahovať. Majú to síce ďalej do centra ako my, ale za to do práce chodia peši (čo by nám ušetrilo 60libier mesačne), a keďže je vedľa nich knižnica majú prístup k netu (čo by síce obmedzilo moje návštevy starbucksu, ale takisto by mi to šetrilo ako čas, tak aj peniažky), plus je to domček, ktorý má aj záhradku. Všetky tri veci sú cool a tak sa mi ten návrh celkom pozdáva, uvidíme, že ako sa rozhodne Andrea, a či by nám to náš domáci, ktorý je aj ich domácim dovolil.
Inak myslím, že všetko ide ako má, zapracovali sme sa pomerne rýchlo, i keď som si istá, že je ešte milión vecí, ktoré nevieme. Práca je mierne nudná, ale za to je jej dosť. Miestami keď pripravujem objednávky a behám hore dole ako splašené kura po celom poschodí, tak si hovorím: „Zuzana, toto nemyslíš vážne, toto chceš robiť??“, ale to ma drží tak pol hodinu a vzápätí mi hneď napadne, prečo som sem vlastne šla, a že práca ktorú robím teraz, je len akousi prestupnou stanicou, teda dosť v to dúfam. Fascinuje ma ale, že keď som unavená, všetko ma bolí a chýba mi rodina, priatelia či stará práca, ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoje sny a ciele. Našťastie zatiaľ mi to všetko dochádza, zatiaľ si stále dokážem uvedomiť, že každý niekde začínal, že každý musel obetovať niečo, aby dosiahol po čom túžil. Sny sú krásne keď sa snívajú, o čo krajšie to musí byť, keď ich žijeme??

Bratislava, 22.5.2010s
Vo všeobecnosti neznášam čakanie. Som nesmierne netrpezlivá osoba. Jednu vec mám ale veľmi rada. Situáciu ako dnes, keď som do BA, spolu s Andreou, dorazila o 5 51am a lietadlo vzlieta o 11 40am :) Ja viem, mierne si protirečím, keďže to je pár dlhých hodín čakania na letisku. Ibaže to je také troška iné čakanie. Mám veľmi rada, keď môžem pozorovať ľudí, či už je to letisko, alebo nejaká kaviarnička v meste či voľačo iné, kde je množstvo ľudí. A uznajte, že ľudia sú fascinujúci a o čo lepšie to ešte je, ak máte fantáziu ako ja plus nejaké to analytické myslenie, tak to môže byť celkom pestré. Takže už dve hodiny sedím na letisku a pozerám okolo seba a premýšľam o tých ľuďoch navôkol, odkiaľ idú, za kým alebo čím letia, aké príbehy asi nosia v hlavách a všelijaké podobné veci. Viem, čudná vec, ale vcelku zábavná a snáď si pritom vycibrím aj nejkú tu časť mozgu ;)

riešenie situácií, ktoré sa ešte nestali

Minulý týždeň som sa celý čas zaoberala myšlienkou, čo budem robiť, ak sa moje sťahovanie do UK nepodarí. Teda niežeby som neodišla, ale čo ak mi len predsa bude prekážať zmena kultúry? Čo ak ten domov, ktorý si tam s Andreou vytvoríme sa jedná z nás rozhodne po čase opustiť? Čo ak odchádzam hľadať niečo, čo som mohla pokojne nájsť aj tu, prípadne niečo, čo nikdy nájsť nemám? Čo ak .. čo ak .. čo ak .. Myslím, že by nebol problém na každý jeden deň z celého roka sem napísať tak desať otázok. Len tie odpovede .. Alebo záruky či istoty. S nimi to už je zložitejšie. Nikto mi nemôže povedať akým smerom by sa mal uberať môj život, alebo či to či ono rozhodnutie je správne či nesprávne. Niežeby moji priatelia či rodičia ponúkajúci mi radu nemali čo povedať do môjho života, či snáď neboli dostatočne kompetentní, ibaže niektoré rozhodnutia človek musí robiť sám. Je múdre učiť sa na chybách druhých, no niekedy sú to až naše vlastné chyby, ktoré nám otvoria oči (či srdce, záleží na tom, kde je problém). S rozhodnutiami ale prichádzajú aj obavy. Aspoň zvyknú. A tak som sa minulý týždeň prichytila už nielen pri rozmýšľaní, ale aj pri strachovaní, veľmi aktívnom strachovaní. V hlave som si premietla tisíc situácií, ktoré sa možno nikdy nestanú a začala som ich riešiť, pozerať sa na ne z rôznych uhlov.
V jeden z týchto dní som si otvorila inbox a mala som tam správu od spolužiaka z gymnázia: "Tuším si mi raz dala tento citát, tak ti ho teraz vraciam späť. Nech sa ti darí. Mt 6:34" (pozdravujem Michala:)). A bolo .. odpovede na moje myšlienky, otázky "čo ak.." i moje nekonečné strachovanie a plánovanie ako z čoho von a kam ďalej: Matúš 6:34: "Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia."
A je to tak. Človek nevie čo zajtrajšok prinesie, prečo sa oň strachovať? Prečo prehliadať radosti a krásy tohoto okamihu, ktorý mám tu a teraz, pre ten, ktorý ani nemusí prísť?

nepatrné momenty života

už pár rokov samú seba presviedčam, že niektoré udalosti nie sú až tak dôležité, že nie všetko, čo sa stane má moc meniť môj život, moje postoje. ak sa niečo také vyskytne, nejaká "maličkosť", tak ju snáď neberiem do úvahy až do chvíle, kedy moje srdce mi vraví: "počuj, všetko čo sa práve odohralo ťa ovplyvní. iste zlomí ťa to, ale máš na to, aby si pozbierala tie kúsky a pohla sa ďalej". moje racio však na to povie: "prosím ťa .. to nemôžeš myslieť vážne? taká hlúposť a ty sa tu tváriš akoby sa ti rúcal svet .. sa preber". čomu veriť? jeden človek mi raz povedal, ak by sme vraj všetci počúvali svoje srdce viac, respektíve svoju intuíciu či city, svet by bol oveľa krajší. pravda je, že niekedy rozum nestačí. a pravda je tiež, že srdce je niekedy slepé.
všetko, čo som sa naučila, kadžé jedno slovo v každej knihe, ktorú som prečítala .. nič z toho ma nedokáže definovať. ani moje srdce, akokoľvek zlomené či uzdravené, ustráchané či statočné, ani to nedokáže skutočne povedať, kým som. len spojenie tých dvoch (vlastne by tu malo byť troch, keďže mám aj dušu) je tým, kým som ja. a ak moja hlava kričí "stop" a moje srdce piští "ďalej" nastáva .. nazvem to chaos. čo s takým chaosom? prečkať ho? či sa pokúsiť ho riešiť? odpoveď nemám. viem len, že pred rokmi som riešila takúto situáciu, kedy hlava vedela, že tie city, ktoré srdce má už neslúžia na dobré. nebudujú nové veci, nie sú inšpiráciou ani potešením. srdce si však myslelo niečo iné. a tak bum, chaos. a ja. nechala som to tak. dni šli, týždne utekali a rokmi ma už len milosť držala pri živote (a stále drží).
kolobeh vecí života mi všetko vyplavil späť. môj chaos. následky vznikuté z veci, ktorej som nepripisovala žiaden význam, žiadnu extra moc. ale už to nie je ten chaos. už to nie je bezmocnosť, ani hnev. možnu trošku sklamania. tak teda po rokoch tu opäť stojím a môj rozum mi hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - výšky i pády ma naučili mnohým veciam, moje srdce hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - smiech i slzy sa neminuli účinkom, očistili a uzdravili.
len jedna vec je mi z tohoto jasná (keďže "hádky" srdca a rozumu vyriešiť neviem): ani jednu chvíľu v živote, ani jeden nepatrný moment netreba podceňovať. človek sa mení, rastie, dospieva, starne .. zomiera starému a rodí sa pre nové. každý deň.

len pre istotu ..

len pre istotu napíšem, že posledných neviem koľko strán tohoto blogu sú básne staré i niekoľko rokov .. ak sa preklikáte ešte ďalej, nájdete tam moje príspevky z usa a podobne .. to len, aby sa niekto nestratil ;) kritiku na môj americký život či na moju tvorbu prijímam i naďalej, ak by niekoho kopla múza :)

Resuscitácia blogu :)

S prichádzajúcimi životnými zmenami som sa rozhodla oživiť blog :) Snáď sa nájde niekto, kto sem z času na čas skočí a ak nie, bude to pre mňa aspoň dobrá terapia :) vypísať zo seba všetko, čo sa bude diať :D
Pre nezainteresovaných: V priebeho dvoch týťdňov opsutím územie Slovenskej republiky a odsťahujem sa do UK, konkrétne do WARRINGTONu, kde budem pre začiatok pracovať pre spoločnosť MARKS AND SPENCER. Odchádzam spolu s kolegyňou z RESERVED, ktorú by snáď už trebalo nazývať skôr priateľkou ako kolegyňou AĎKOU KOPILCOVOU .
Veľa ľudí sa ma pýtalo prečo chcem odísť, keď mám prácu, ktorá ma baví, rodinu, ktorá ma miluje a priateľov, ktorým z času na čas chýbam ;) Človek si žije svoj život, ráno sa budí, aby zistil, že všetko je tak ako má byť a jemu v živote nič nechýba. Aspoň tak si väčšina z nás život predstavuje. Samozrejme je to pekná predstava. A boli časy, kedy som sa budila do takých rán, ale tie už pominuli. Je na čase nájsť nové rána a nové noci. Jednoducho cítim, že je potrebná zmena, že ešte mám šancu porásť v tom, čo rada robím, že je milión vecí, ktoré sa ešte môžem naučiť. No tu to nie je možné. A tak som sa rozhodla pre sťahovanie (a nebolo to rozhodnutie, ktoré by prišlo z dňa na deň - myslím, že mi to trvalo takých dobrých 5 mesiacov), pre zmenu, možno rapídnu, no nevyhnutnú. A teším sa na ňu, teším sa na nové nápady a idey, ktoré ma navštívia a dúfam, že ich bude mnoho.
Iste, sú veci, ktorých sa obávam, no všetko v živote prináša riziká a asi by bolo hlúpe premárniť život premýšľaním nad tým, že by som snáď mohla z času na čas utržiť nejaký ten škrabanec. No teda istotne viem, že ja tak život prežiť nechcem, čo má byť bude .. a príde to v čas, v ktorý to má prísť a snáď na to všetko budem pripravená :)