Proces

Niekedy si želám, aby som vedela, čo sa stane. Kde asi budem o desať rokov, čo budem robiť, kým budem. No potom si hovorím, či by celý ten proces, ktorý musím prejsť, všetky prekážky, ktoré musím zdolať, či radosti, ktorý si mám ešte len vychutnať, nebol o to chudobnejší. Pozrime sa na to bližšie: mám pomaly dvadsaťpäť rokov, dobré rodinné zázemie, priateľov, prácu, ktorá spadá do stredného manažmentu a ktorá ma navyše aj baví. A ja sa jedného pekného dňa sa zbalím a odletím do cudzej krajiny, kde nemám žiadne zázemie, žiadnych priateľov (ak pozerám na miesto, na ktorom sa práve nachádzam), žiadnu rodinu a začnem tu pracovať síce pre značku, ktorá má meno, no som niekde na chvostíku, keďže moja práca sa radí medzi manuálnu. Aká zmena, najmä pre niekoho, kto dbá na to ako vyzerá, ako vystupuje a aké má postavenie v spoločnosti. Viem, že minimálne pár ľudí si myslí, že som úplne šialená, keď opúšťam to čo mám, aby som začala niekde, kde nemám nič. Keď pracujem rukami, namiesto toho, aby som pracovala hlavou, lebo veď „ty na to máš“. No možno mám a možno nemám. Možno som sa zbláznila a možno nie. Jedno však viem s istotou: mám sen a ten sen, potreboval iné prostredie, ten sen potrebuje, aby som bola tu, aby som začínala od nuly, aby on mohol rásť. Celý tento proces, akokoľvek bolestivý či namáhavý stojí za to, i keď vôbec neviem, či je naplnenie mojich snov či túžob reálne, verím, že sú veci, ktoré sa potrebujem naučiť tu kde práve som, s tým čo práve mám. Šanca, že uspejem je taká istá ako šanca, že zlyhám, no myslím, že by som zo seba bola oveľa viac sklamaná, ak by som to celé nevyskúšala, vždy je to tak, že človek ľutuje viac to, čo neurobil ako to, čo urobil, aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo.