Už týždeň sa snažím nieco napísať a nič. No nechce sa mi veriť, že by ma inšpiračné dno znova pohltilo, a tak rýchlo. Nie je to tým, že by som nemala o čom písať, pretože myšlienok mám viac ako dosť. Viac menej aj moja práca ma podporuje v premýšľaní a filozofovaní, keďže väčšinu času pracujem sama a tak moje analytické myslenie môže prúdiť a prúdiť, až sa mi z toho niekedy točí hlava. Len akosi neviem tieto myšlienky usporiadať, neviem im dať ten sled, ktorý by z nich urobil niečo čitateľné a relevantné.
Často premýšľam kam vlastne smerujem, čo chcem dosiahnuť a ako ďaleko to všetko je. A potom si poviem, že tento čas, ktorý nastal, je časom, kedy sa učím byť spokojná s tým čo mám, kedy hľadám inšpiráciu, kedy si konečne opäť raz uvedomujem, že to nie som ja, okolo koho sa točí svet a že oveľa viac by mi malo záležať na životoch ostatních, ako na mojom osobnom šťastí. A miestami je to ťažké, vymeniť svoje sny za sny druhých. Myslím, že to neviem. Myslím, že to bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa to naučím, ak vôbec. Len človek je tak sebasústredený, že miestami pochybujem či je to vôbec možné. Táto spoločnosť, toto obdobie nám hovorí, že máme ísť za svojim, že by sme mali vždy hovoriť a vyjadrovať to, čo máme na srdci, čo si myslíme, čo cítime. Ale koľko krát sa vyjadríme spôsobom, respektíve (aby som nikoho neurazila) koľko krát som sa vyjadrila spôsobom, ktorý zranil ľudí okolo mňa? Koľko krát som seba postavila pred všetkých ostatních? Koľko krát som si myslela, že som lepšia ako niekto iný? Ani sa to nedá spočítať. Osobná tagédia, povedala by som. Nehovorím, že nie je dôležité prejavovať sa, hovoriť o svojich plánoch a snoch, pocitoch a citoch, len si uvedomujem, že je oveľa dôležitejšie naučiť sa to robiť tak, aby ľudia okolo mňa neboli zranení či deprimovaní. No čo z toho, že vždy poviem čo si myslím, či cítim presne tak ako si to myslím a cítim, keď to o chvíľu neubudem mať ani komu povedať? Len ďalšia osobná tragédia..
No comments:
Post a Comment