Fragile

Niekedy mám tak hlasné myšlienky, že nemôžem ani spať. Ako dnes. Mám za sebou mierne depresívny deň a premýšľam čím to vlastne je, že sa človek ráno zobudí a necíti sa dobre, že prehliada slnko, kvôli jednému bielemu mraku. Nič mi nenapadá. Viem len, že sa to stáva. A viem, že takéto dni bolia, pretože vyplavia von všetko, čo si človek ukrýva pred svetom: bolesť, strach, nenaplnené túžby, spomienky na to čo bolo a čo už nikdy nebude... a milión iných vecí. Otázkou pre mňa len ostáva, či je to ozaj potrebné? Je to pre človeka, teda budem konkrétna, je pre mňa naozaj nevyhnutné analyzovať každú jednu udalosť? Každý pohľad, slovo, tón? Nevyplavuje je to len ďalšie otázky, nespôsobuje len ďalšiu bolesť nad tým, čo som stratila, či nad tým, čo neviem nájsť? V dňoch ako je tento si želám, aby som bola niekým iným, aby som nevidela to, čo iný prehliadajú .. aby som bola len jedna z milióna, ktorá nie je tak precitlivená na podnety, ktorých mi tento svet denne ponúka na tisíce a tisíce príbehov, básni ... či jednoduchých obrazov nakreslených do piesku. Vraj mám umeleckú dušu. No miestami sa mi zdá, že mám len utrápenú dušu, ktorá potrebuje niečo vykričať do sveta, aby sa aspoň na chvíľu oslobodila od bremien, ktoré sú pre ňu príliš ťažké a poškodzujú jej jemný povrch . Akokoľvek silno pôsobím, akokoľvek odhodlane idem za niečím, o čom si myslím, že je to správne .. stále som to len ja. Len obyčajné ja, ktoré má často strach a obavy, ktoré je zraniteľné a zranené. Ak na niečo patrí nálepka „fragile“ je to moja duša ...