Dnes sa ma niekto pýtal ako sa mám. Samozrejme som odpovedala to, čo sa hovorí vždy, že sa mám dobre. Premýšľam ale o tom celý deň. Mám sa síce dobre, ale svoj momentálny stav by som definovala ako neskorý október v mojej duši či v srdci či mysli, či v čomkoľvek čo z toho používam najviac. Nemôžem tvrdiť, že sa mám zle pretože mám všetko, čo potrebujem a ešte troška naviac, sú však veci .. ľudia, ktorý mi chýbajú, ale nemôžem si pomôcť, stále som presvedčená o tom, že tu niečo na mňa čaká. Všetko do seba nakoniec zapadne i keď teraz mám v ruke len jeden kúsok puzzle, ktorý sám o sebe nedáva nijaký zmysel a skôr sa ma snaží presvedčiť, že som sa už úplne zbláznila.
Dnes ma niekto opýtal či neľutujem svoj odchod zo Slovenska, z práce, od rodiny a priateľov. A nebol to len jeden človek, ale hneď dvaja. A tiež nad tým premýšľam a miestami je mi tak ľúto, že ja som tu a všetko čo milujem je tam, a predsa viem, že sa ešte nemôžem vrátiť. Tak veľa strácam každým dňom čo som tu, toľko príležitostí byť doma pre ľud í a byť tam s nimi, a predsa tak veľa získavam, keď investujem do vzťahov tu, akokoľvek nakoniec dopadnú, či mi zlomia srdce, alebo mi rozjasnia deň.
Viem, celé to znie mierne rozpoltene, ale momentálne žijem svoju neskorú jeseň plnú dažďa a vetra a tiež nádherných farieb a dozrievajúcich gaštanov a to všetko uprostred augusta v tomto meste a stále verím, že to celé bude jedného dňa stáť za to :)
No comments:
Post a Comment