Rozhovor, časť 2

Kaviareň. Je to tu útulné: pohodlné kreslá jesenných farieb, decentné osvetlenie, vzadu na policiach vyberané víno .. Nechodievam sem často, ale o to s väčšou radosťou, je to pre mňa akási oáza uprostred prácou preplnených dní a chaosu bežného bytia. Uznajte sami, byť slobodnou ženou v tomto svete je síce trendy, ale nie vždy medové, a práve preto potrebuje každá z nás nejaký svoj kútik, kde môže byť sama so svojimi myšlienkami a pocitmi. A potom je tu ešte to cappuccino .. To najlepšie cappuccino na svete, v momente keď sa chystám svojim perám dopriať túto lahôdku začujem jej hlas: „Prepáč, prepáč, že meškám, ale zdržali ma v práci, je to tam úplne na hlavu.“ Pokladám svoju šálku späť na stôl a objímem ju. Obe sa posadíme do bordových kresielok a ja si usrknem peny zo svojho nápoja, kým ona dáva čašníkovi jasné inštrukcie ako pripraviť jej obľúbené sójové latté bez štipky škorice, ale za to s riadnou dávkou kakaa. „Tak, počúvam ťa“ poviem jej, keď ten milý mladý muž s blokom celým zapísaným odchádza pripraviť ten sójový zázrak. „No .. ako by som ti to povedala. Zažívam takú zvláštnu vec v posledných dňoch.“ Som zvedavá. „Od prvého .. nie asi od druhého momentu nášho vzťahu s Danielom som sa cítila strašne sama. Chápeš? Boli sme dvaja, ale cez to všetko som ostala opustená. Prázdna.“ Dopriavam si ďalší dúšok mojej kávy, kým ona rozpráva: „A keď to všetko skončilo tým jeho nešťastným rozhodnutím vyspať sa s tou ženskou, myslela som si, že teraz príde ešte depresívnejšie obdobie ako to pred ním.“ Zdvihnem pohľad od šálky a súcitne na ňu pozriem. „Myslela som si, že sa rozpadnem na milión kúskov a rozsypem sa na podlahu ako tento cukor.“, prudkým pohybom jej ruky tisíce hnedých kryštálikov padajú k zemi. Milujem keď svoje slová premieňa na činy, dodáva to rozhovorom ďalší rozmer. „Drahá, ale nič také sa nestalo. I keď som nikomu nepovedala to, čo hovorím tebe, ľudia okolo mňa akoby vedeli, akoby vedeli úplne všetko. Miera lásky akou ma zahŕňali predčila jeho mieru asi tak miliónkrát! Taký krásny paradox, že boli sme dvaja a bola som sama a teraz som sama a cítim sa milovaná a rešpektovaná, docenená.“ V srdci sa mi pomaly rozkladá taký hrejivý pocit, je skvelé vedieť, že ľudia okolo vás majú vedľa seba ďalších ľudí, vďaka ktorým prežijú deň, i keď vy nie ste nablízku. Na tvári má úsmev, taký, aký som u nej už dávno nevidela. Život je zasa raz v rovnováhe a možno aj v prevahe toho dobrého. Čašník odnáša prázdne šálky a my naplnené tým, že máme jedna druhú odchádzame v ústrety svetu so záväzkom, že ľudia okolo nás sa musia cítiť tak, ako sa cítime my – milované a docenené.

o rozbitom vzťahu

Človek robí chyby. Človek chyby ľutuje. Človek chyby aj napráva. No niekedy človek urobí chybu, ktorú po čase oľutuje, ale už ju nikdy nenapraví. Som zvyknutá, že v živote ľudia prichádzajú a odchádzajú, obohacujú môj svet, prinášajú do neho niečo nové a potom odchádzajú žiť svoj život. A tak je to dobré, pretože ak má človek napredovať, zmeny sú nutné.
Stalo sa mi to úplne nedávno, že ma opustil priateľ, za okolností, ktoré sú príliš osobné na to, aby mohli vyjsť z tieňa, povedala som si, to isté, čo je napísané hore, veď sa to deje bežne. Až teraz zisťujem, že ma to bolí, že mi chýba, a že je to intenzívnejšie než by som kedy čakala. Aj ja som človek, teda som omylná, no vôbec nechápem ako som tak veľmi ľudsky zlyhať. Nechápem, ako sa mi mohlo stať, že niekto ma už nikdy v živote nechce vidieť, že ma požiada o to, aby som sa mu už nikdy neozvala. Rada by som zmenila veci, ktoré boli učinené, no viem, že to nejde a môj rozum dokáže pochopiť prečo mi kľúče od dverí tohto vzťahu boli odobrané, no moje srdce, to jednoducho nevie prijať fakt, že ten človek sa už ani nikdy nedozvie ako veľmi mi chýba, pretože cez to všetko čo cítim, rešpektujem rozhodnutie, ktoré bolo urobené o tom, že pre neho už viac neexistujem. V mojom svete momentálne sneží. December uprostred jesene a to všetko pre môj egoizmus, nenaplnené túžby a prílišné prežívanie niečoho, čo nestálo za to. Vždy som vedela, že vzťahy sú krehké, pretože sú to vlastne srdcia ľudí, ktoré vám otvárajú a mnohokrát aj dávajú .. vedela som to, cez to všetko som sebe aj všetkým okolo seba dokázala, že si to dostatočne neviem vážiť. Nech som vám všetkým, ktorí milujete a ste milovaní – či už je to láska romantická, rodičovská či priateľská – výstrahou a napomenutím, že keď na to príde, nezáleží v živote na ničom, len na ľuďoch okolo nás a na tom, ako veľmi si ich vážime a milujeme, a ako veľmi im to vieme, či nevieme prejaviť.

rozhovor

Môj mobil už zasa vyspevuje jednu z mojich obľúbených piesní. Dvíham, na druhej strane ona. „Chýba mi“, vraví mi. Pousmejem sa. Je skvelé ak vám ma kto chýbať a úžasnejšie snáď už len je, keď i vy niekomu chýbate. „Ale ..“ Ticho. „Ja len, že ..“ Ďalšia pauza. „Chýba mi, keď sa ako domček z karát rúcam k zemi, a nemá ma kto podržať. Keď sa tisíce slaných perál kotúľa po mojich lícach, túžim po tom, aby ma pevne držal v náručí. Tie prebdené noci, tie úlety, moje nevypovedané slová .. chápe to, chápe to všetko a nemá potrebu racionalizovať moje ja, pretože ma ľúbi pre to aká som, pre mňa samotnú. Je to tragické, vskutku tragické.“ Tragické? Asi nerozumiem, čo už len môže byť tragické na láske? Skôr ako zo seba stihnem vydať jedinú hlásku, dostávam odpoveď: „Čím ďalej tým intenzívnejšie si uvedomujem, že toto všetko mi chýba, i keď sedí vedľa mňa. Som úplne sama, keď večer vedľa neho zaspávam. Pozerám mu do očí a nevidím svoj odraz.“ Nereagujem. Veľmi by som chcela, no nenachádzam slová, len pociťujem tú bolesť, to sklamanie. „V hlave mám hotový sad. Otázky tam pučia a prekvitajú ako kvetiny na čerešniach. V duši hlboké mrazy a v hlave horúce leto, aký nepríjemný paradox.“ Analytička, pomyslím si, tak ako ja. I pre ňu je tento dar zväčša prekliatím a nie požehnaním. „Neviem čo tu vlastne riešim. Všetky moje potreby sú predsa naplnené, veď predsa dokáže naplniť všetky moje potreby..“ S hlbokým nádychom sa chystám predniesť nejakú hlbokú myšlienku, ktorá ešte ani len netuší, že už by sa mala zrodiť v mojej mysli, no tok môjho uvažovania je prerušený. „Povedz, čo s tým, keď viem, že mi v skutočnosti chýba niekto úplne iný? Keď v hĺbke srdca tuším, že existuje niekto, kto je toho hodný viac, aby mi chýbal?“ Prišiel môj moment, čas kedy môžem sebavedome a priamo zareagovať. Keby som len vedela, že ako .. Cítim s každým jedným hlbokým povzdychom, cítim a prežívam ten boj s ňou, no slová zlyhávajú. Prázdnota v rečovom centre. Lúčime sa. Odkladám mobil do kabelky a vykračujem do dňa, v ktorom viem, že niekomu chýbam o trochu menej ako on chýba mne.

V tomto svete sa vraj zázraky nedejú ..

.. veria v ne len tí, ktorí sú slabí a nevidia východisko zo svojej bezútešnej situácie, či tí, opantaní vierou. Ja však o jednom zázraku viem (viem o viacerých, ale o tom inokedy), deje sa deň čo deň, vo všetkých kútoch sveta. A zažívajú ho všetci, nielen tí „slabosi“ či „vierovyznávači“. Niekedy je plánovaný, veľmi chcený či dokonca očakávaný a niekedy sa jednoducho stane. Je mnoho spôsobov ako sa ľudia k tomuto zázraku stavajú, niektorí ho s nadšením vítajú, iný majú obavy, no i tak ich srdce pri tejto správe pookreje a niektorí .. nuž niektorí ľudia ho už ani nevnímajú ako zázrak. Pre niekoho je to vec bežná ako vzduch, ktorý dýchame a žiaľ nájdu sa aj takí, pre ktorých je tento zázrak nehodou či dokonca osobnou tragédiou. Stvorenie. Počatie, zázrak nad zázrak, moment, kedy vzniká nový život, kedy sa bunky neuveriteľným spôsobom začínajú deliť, kedy je do lona matky vyrytá pečať, ktorú nebude na tomto svete nosiť nik iný len jej dieťatko. Áno, ja viem, že práve sa zdvihol adrenalín všetkým, ktorý pomysleli na ženy, ktoré sú znásilnené či zneužité, a že neexistuje spôsob akým by mohli toto vnímať ako zázrak. Akceptujem a vedzte, že moje uvažovanie nenaráža na tieto prípady. Mňa skôr zarážajú ľudia žijúci okolo mňa, pre ktorých je sex je len zábavka a zodpovednosti z neho plynúce akoby sa ich netýkali, alebo ľudia resp. muži, žijúci v dlhodobých funkčných vzťahoch, či dokonca manželstvách, ktorí na otázku dieťaťa majú len jednu odpoveď: „ešte nie, ešte je priskoro“. Áno. Priskoro. Veď ešte nemám to BMW, o ktorom som stále sníval, nemám ani dom, moja kariéra by sa mohla ešte tak sľubne vyvíjať a dieťa ma predsa len bude brzdiť, a koľko by sme mohli ešte cestovať .. (áno, milý páni, viem, že existuje aj x počet žien, ktoré takto zmýšľajú). Nech si nikto nemyslí, že neviem, že dieťa potrebuje zázemie a materiálne vybavenie, a že nebodaj podporujem privádzanie detí len tak hala - bala. Vôbec nie. Len ma zaráža ako stále posúvame hranicu toho, kedy už sme materiálne na bábätko pripravení. Možno si popritom všetko ani neuvedomujeme, že tým všetkým posúvame aj svoj vek a minimalizujeme šancu, že to stvorenie vôbec zažijeme. Je pravda, že u muža táto pravda platí menej ako u ženy, keďže jeho fyziológia mu dovoľuje bez problémov splodiť dieťa aj vo vyššom veku, ale pýtam sa, nie je to od vás, drahé naše polovičky, troška sebecké? Nebolo to raz, kedy som videla ako nečakané tehotenstvo priateľky sa stalo tragédiou pre spolutvorcu, pretože on na to nie je pripravený. Niektorí muži si očividne nevšimli, že majú plus mínus 7-8 mesiacov na to, aby sa s týmto faktom zžili a vyrovnali, kdežto žena, tá už nemá ani sekundu. Tých deväť mesiacov, kedy partneri a manželia sa ešte len pripravujú na svoje role otcov, ich partnerka je už matkou, deň čo deň, noc čo noc.
Prednedávnom mi jedna z mojich veľmi dobrých kamarátok oznámila, že čaká bábo. Nikto v živote by nedokázal slovami opísať tú radosť, ktorú som cítila pri tej správe, a budúca mamina (nie práve vydatá a s maximálnym finančným zabezpečením, skôr študentka vš s vpp) to cítila úplne rovnako ako ja a možno ešte viac. Na bábo sa teší, veď ako sama povedala „ak to teraz prišlo, tak to teraz prísť malo, a kým to malé dorazí, budem určite pripravená“. A ja verím, že bude a dúfam, že je nás viac takých, ktorí sme pripravení vidieť zázraky tam, kde iný vidia nehody (či náhody) a tragédie.

„Nesnaž sa spasiť svet“

Už ani neviem spočítať koľko krát som to vo svojom živote počula a ani si nechcem predstaviť, koľko krát to ešte počuť budem. A pritom vôbec nemám pocit, že by som sa nejako veľmi vkladala do života iných, že by som niekoho zachránila, či niekomu nejako hlboko pomohla. Naopak. Myslím si, že sa mám ešte čo učiť, keď príde na to, ako byť nápomocná, ako niekomu uľahčiť život, hoc len nepatrnou pomocou s nejakým „bezvýznamným“ problémom. Vidím to pred očami ako niektorí z vás kývu hlavami pretože si myslia, že som sa už úplne zbláznila, dovolím si teda otázku, ak som na tejto zemi spolu s ďalšími ľuďmi, žijem v spoločenstve a spoločnosti, nemajú sa ma problémy skupiny a jednotlivca dotýkať? Nemá ma zarážať, že ak žene príde na ulici fyzicky zle, všetci od nej odskočia namiesto toho aby jej niekto pomohol, len preto, aby sa náhodou niečo nestalo ich majetku, alebo aby sa nezašpinili až jej budú pomáhať? Ozaj je to v tomto svete tak, že je nám prednejšie niečo, čo je nahraditeľné, ako život či pocity človeka?
Nie, ja sa nesnažím spasiť svet, ja veľmi dobre viem, že Spasiteľ tu už bol. Nemyslím si, že moje skutky o mne vypovedajú, že som dobrý človek a že som vždy tam, kde som potrebná. Naopak viem, že robím úplne minimum pre ľudí okolo seba, že som často netolerantná, netrpezlivá, že často nedokážem počúvať, jednoducho, že som sebecké a egoistické prasiatko, ktorému ide o vlastné blaho. No niekde v hĺbke seba cítim, že to nestačí a nikdy nebudem šťastná, ak budem naháňať len svoje ciele a radosti. Ak by v celej histórii ľudstva boli ľudia, ktorí kládli svoje potreby nad potreby iných, myslím, že by sme neboli tam kde sme a myslím, že je čas na novú éru humanizmu, tento svet to žalostne potrebuje a keďže viem, že ho nezachránim, a že ľudstvo nespasím, budem sa snažiť o to, aby aspoň ten môj malý kútik bol lepší .. A asi mi je už úplne jedno, že si o mne niekto pomyslí, že som bláznivá, moje vlastné svedomie mi je lepším zrkadlom, ako tie pokrivené kusy, čo mi nastavuje tento svet.

O zmenách osobnosti ..

Vraj som konzervatívna a konvenčná, príliš sa zaoberám bontónom a pravidlami. Som príliš tvrdá na seba a zákonite aj na svoje okolie. Verím, že veci sa vždy dajú urobiť lepšie, než som ich urobila. Stále sa mám čo učiť, stále môžem zdokonaliť to, kým som, to, čo robím, i keď ma to stojí pár hodín spánku či voľného času, či nemalé finančné čiastky.
Vraj by som sa mala zmeniť. Uvoľniť sa. Snažiť sa nezachraňovať svet, lebo veď, čo už len ja, zrniečko piesku vo vesmíre, zmôžem .. Neupínať sa na to, čo robím, pretože je to len práca a nikto predsa nie je dokonalý, tak prečo by som sa práve ja o to mala snažiť? A z času na čas by som mala použiť slovník dlaždiča, veď uvoľniť napätie treba a tým predsa nikomu neublížim. A tiež by som sa nemusela snažiť stále niekomu pomáhať a chápať ľudí, ktorí stoja na okraji spoločnosti, či nebodaj venovať sa tým zablšeným potvorám v útulku, veď už som dosť stará na to, aby som poznala to staré: "za dobrotu na žobrotu". Mala by som sa naučiť byť troška povrchnejšia, nežiť vzťahy naplno, neprežívať emócie tak intenzívne, nedýchať tak zhlboka .. možno by som to dýchanie mohla vynechať úplne .. pretože sa obávam, že ak zmením to všetko, to, kto som, čo žijem a prežívam - v živote svojom, či v životoch tých, ktorých milujem, tak ten dych bude ozaj zbytočný, pretože moja podstata už nebude moja. Toto nové ja, nebude mnou, bude to akási pseudo duša, ktorá je totožná s miliónmi v dave. Bez špecifického kódu, bez výnimočnosti vdýchnutej pri stvorení.
Byť mnou zaiste nie je ľahké, najmä ak je toľko vecí, ktoré by som mohla robiť lepšie. Žiť so mnou tiež nie je ľahké, keďže deň čo deň bojujem s démonmi, ktorých nie a nie poraziť. Chápať ma je snáď nemožné, veď sa často krát strácam vo vlastných myšlienkach. Ale som to ja. Krásna a jedinečná svojím vlastným spôsobom.
A viem, že byť tebou nie je ľahké, najmä ak je toľko veci, ktoré by si mohol robiť inak. Žiť s tebou tiež nie je ľahké, keďže bojuješ svoje vlastné vojny a nie vždy vyhrávaš. Chápať ťa je snáď nemožné, veď často krát nevieš ani zadefinovať, čo sa deje. Ale si to ty. Krásny a dokonalý svojím vlastným spôsobom ..

O pokladoch ..

Niektoré vzťahy sa rozpadnú tak ľahko akoby ste ich hneď od začiatku skladali z čriepkov niečoho, čo nemôže mať ani tú minimálnu trvácnosť. Niektoré budujete roky a roky, potkýnate sa o vlastné ego a chyby, a snažíte sa to všetko vybalansovať tak, aby ste tie vzťahy prežili čo najdlhšie, pretože sú pre vás dôležité.Robíte všetko pre to, aby napredovali, aby neupadali, aby malo to čaro, ktoré im bolo vdýchnuté hneď pri ich zrode, sú to vzťahy do ktorých ste ochotní investovať všetko, obetovať všetko. A potom sú tu vťahy, ktoré sa akoby len vyskytnú. Ľudia, ktorích možno nepoznáte dlho. Sú to vzťahy, na ktorých nepracujete až tak poctivo a tvrdo, ako na tých predošlých, cez to všetko vám dávaju pocit, že ste osobou milovanou a váženou.
Človek - rozumej ja - sa ženie za kde čím .. Hľadá si miesto, hľadá úspech, hľadá uznanie či naplnenie .. a najmä hľadá lásku. Poklady, ktorými by zaplnil srdce. Možno ešte s úplnou presnosťou neviem kam patrím, možno ešte potrebujem tochu času na nasledovanie a naplnenie snov, ktoré mám, no jednu vec viem iste .. poklady, o ktoré tak veľmi ľudia usilujú, ja už mám a úprimne, úplne nezaslúžene - rodinu a priateľov - a mnohí o tom snáď ani nemajú tušenie, pretože si mylne myslia, že ak nie sú v kategórii dva, tak nie sú až tak dôležití .. Moje zázemie a moja inšpirácia, moja hnacia sila a moja opora, môj domov - všetko v nie tak početnej, ale asi o to dôležitejšej skupine - a či sú to moji rodičia, súrodenci, či priateľstvá, ktoré začali ako známosti z kaviarní a barov, kolegovia či spolužiaci .. je to úplne jedno, pretože každý jeden ten vzťah má pre mňa cenu, ktorá sa nedá vyčísliť .. A síce sa idem ďalej "hnať" za vecami a métami, po ktorých túžim, no s vedomím, že skutočné šťastie a lásku, tie pravé nenahraditeľné a nezakúpiteľné poklady už dávno mám :)

Shades of pink, yellow and red ..
as well as blue, brown and grey ..
ups and downs of my life in all of those
beatiful colors :)

Where are you from???

Mám rada UK, resp Anglicko, čo sa týka umenia, mám všetko na dosah. Je tu krásne, príroda ma neprestáva prekvapovať. A tiež ľudia, tí ma miestami až šokojú. A to už nie je tak príjemné. Nebudem tvrdiť, že som precestovala svet a viem presne, kto by ako na mňa zareagoval v nejakom odľahlom kúte, ale úprimne môžm povedať, že to, čoho som miestami svedkom tu, je na mňa príliš. Uvedomujem si, že ešte stále bývam v malom meste, ale aj tak, mala som vždy pocit, že krajina, ktorá dala svetu Shakespeara či Dickensa, Margaret Thatcher a podobne bude na tom myslení troška ďalej. Prístup s akým niektorí tunajší ľudia jednajú s cudzincami je zarážajúci. Každý kto nemá dokonalú angličtinu je jednoznačne Poliak a to je zlé, darmo im budete vykladať, že medzi Slovenskom a Poľskom je rozdiel. Je to jedno, ste Poliak, ktorý určite neplatí dane, poberá všetky benefity a ešte aj kradne prácu susedovi, ktorý ju nemá (i keď priznajme, ani jeden z tých nezamestaných Angličanov, by nerobil prácu, ktorú robím ja, za peniaze ktoré dostávam). Ja rozumiem, že pre isté zeme je prisťahovalectvo brutálnym problémom, ktorý je nutne riešiť, ale na druhú stranu, celkom neorozumiem tomu, prečo práve ja by som mala byť považovaná, že nejakú chuderu, ktorá sa sem prišla vydať, aby sa mala lepšie a aby tu vôbec mohla žiť - áno, už aj to mi bolo povedané, lebo veď niektorí ľudia netušia, že čo všetko členstvo UK v EU znamená. No a i keď máte angličtinu na vysokej úrovni a nebodaj máte americký prízvuk ako ja, ste nahraní hneď dvakrát, preože Briti Američanov nemusia a dávajú to miestami až príliš najavo, čiže viac menej v istých chvíľach som na tom dosť biedne, lebo jednak z som z "východnej" Európy a ešte mám aj americký prízvuk, niečo, čo sa na severe UK len ťažko odpúšťa. Myslím, že som sklamaná, pretože som si myslela, že to západné myslenie, je predsa len troška ďalej, mýlila som sa. Je to tragické, keď ľudia nevedia či nechcú rešpektovať jeden druhého kvôli úlnym hlúpostiam, akými v tomto prípade sú iná narodnosť či miesto pôvodu. Som z toho úprimne smutná, lebo ja viem, že pod povrchom toho, odkiaľ som a akom vyzerám, sme všetci rovnakí .. potrebujeme k životu vzduch, pôdu po ktorej chodíme, lásku a v neposlednom rade byť akceptovaní.

O Rozchádzaní Sa

Keď strácam niečo na čom mi záleží, keď strácam niekoho na kom mi záleží mávam pocit, že celý svet sa na moment zastaví, zemeguľa sa prestane točiť, čas neplynie .. Jediné čo je, som ja, moje srdce, ktoré bije tak hlasno, že ktorýkoľvek kardiológ by predpovedal môj skorý exitus.. Moje telo, ktoré sa zrazu nevie pohnúť a moje pľúca, ktoré nedokážu načerpať potrebný vzduch. Je to zvláštny moment. Bolestivý a cez to všetko, v tej danej chvíli nič necítim. Ako keď sa telo pri brutálnej havárii a rozsiahlych zraneniach bráni nadprodukciou adrenalínu a serotonínu (ktorý sa mimochodm uvoľnuje vo veľkom množstve aj v prvej fáze zamilovanosti). S prvým normálnym nádychom, ktorý je prehlušený len zvukom dopadu sĺz na moju pokožku sa v mojom analytickou mozgu spustí tak nauveriteľný proces .. Spomienky, plány, sny, pocity, emćoie, dotyky, slová .. pamätám si všetko. Úplne všetko. Čo s tým teraz? Keď poviem, že neviem, asi vás neprekvapím. Vzdať sa spomienok iste nie je žiadne riešenie, veď sú krásne .. zabudnúť na situácie, ktoré boli? Nie, veď ma naučili tak mnoho. Životy či už ľudské, či životy vzťahov končia deň čo deň, dôležité je pozerať na veci, ktoré priniesli, čím obohatili .. slzy sa časom vysušia, bolesť vystriedajú radosti a krásy bežného života, poklady, ktoré ostávajú - ako priatelia, či rodina, ktorých láska ma vždy dokonale odzbrojí. Och ako krásne racionálne viem znieť .. :) Už len keby mi hlave nezneli tie otázky, už len keby moje emočno nebolo v tom chaose .. Teraz sa človeku chce povedať, že čas, drahá, chce to čas, ja si myslím, že to chce život. Žiť. Naplno. Začať meniť veci, ktoré som sa doteraz zmeniť bála. Byť vďačná za to čo je, čo mám a samozrejme i za to čo bolo, čo som raz mala .. Veď láska nezomiera, možno sa transofrmuje, možno sa mení, ale nezomiera. A ak niekto tvrdí opak, tak netuší, čo láska znamená (či je).

O Učení Sa

Z času na čas si samú seba predstavujem ako hrám na klavíri. Len ja, vzdušná miestnosť a všetky moje emócie a pocity pomocou bielych a čiernych kláves premenené na niečo, čomu síce hudobný ktitik nerozumie, ale človek s otvorenou dušou rád spoza kľúčovej dierky pričuchne. Strácam sa sama v sebe v poslednej dobe, aspoň mám ten pocit. Bojujem čo mi sily stačia, aby som nebola tá, ktorá sa nakoniec utopí vo vlastných pocitoch. Niekedy vyhrávam a niekedy prehrávam. Konvencie šepkajú deň po dni stále hlasnejšie, že v mojom veku už by som mala mať svoje stále miesto, byť na pol ceste k cieľu, alebo ho mať aspoň riadne vytýčený.. A ja už teraz viem, že som v tomto smere 100% nekonvenčná. Žijem a snažím sa byt pozítivom v živote ľudí, ktorí sú v mojej bezprostrednej blízkosti. Neprešiel ani rok od kedy som sa odsťhovala do UK s cieľom pracovať na svojej kariére a vzdelaní, teraz už však s istotou viem, že cieľom môjho bytia tu, je pracovať na sebe - na tej odhodlanej no často ustráchanej krehkej duši, ktorú bolí i to, čo ostatní ani nevnímajú. Je to dlhý proces, konečne sa naučiť a žiť to každým dňom, že na čom naozaj záleží sú ľudia a ich osudy, nie moje osobné úspechy. Je to ťažké, lebo uznajme, som čistý sebec a egocentrik a viem, že to sa nedá zmeniť z dňa na deň, ak vôbec. To ma privádza k tomu, že ma fascinuje ako sa ľudia často ani nesnažia vidieť veci z mojej perspektívy, ako ma veľmi rýchlo zaškutuľkujú a radšej sa so mnou nebavia - veď som čudná, namiesto toho, aby ma aspoň chvíľku počúvali. Je to tragické. O čo tragickejšie bolo pre mňa zistenie, že som taká istá...
Učme sa, učme sa pocúvať a načúvať, lebo každý z nás má svoj kríž, ktorý musí niesť a len pohľadom nejde posúdiť či je ľahší ako ten náš alebo nie.

O smerovani

zivot sa sklada z miliardy miliard detailov. niektore z tych veci sa nam zdaju take nepatrne, ze im ani nedoprajeme sancu ovplyvnit nas zivot. a pritom kolko veci by mohlo byt uplne inak, ibaze polemizovat nad tym co bolo uz nema zmysel, pretoze nakoniec i tak vsetko plynie tak ako ma, i ked priznavam, pre mna samu je niekedy velmi tazke tomu verit, pretoze ako obycajna ludska bytost mam tendenciu sustredit sa na len na maly zlomok toho, co je priamo predo mnou, ten "bigger picture" mi vacsinou unika. aky zvlastny kontrast, vsak? dolezitost detailu a pohlad von z mojej krabice na vec ako na celok. obidve tak velmi dolezite, obidve tak zlozite,teda aspon miestami.
zistujem ale ci uz detail a ci celok, dolezity je asi ten vnutorny hlas ci pocit, ktory nam hovori, ci ideme spravnym smerom alebo nie. filozof by sa opytal ci ale existuje vobec nejaky smer, ktory mozno nazvat spravnym a pravdu povediac .. pochybujem, pretoze neraz som sa uz presvedcila, ze akykolvek smer naberiem, veci nakoniec pojdu tak ako maju, iste mozno cesta k cielu potrva dlhsie, ale nakoniec ho i tak dosiahneme - myslim ale, ze toto nie je o nasich pozemskych cieloch, skor o tych vnutornych, ktory vnima dusa a srdce, a ktorym casto nerozumieme. viem, znie to dost determinalisticky (ak take slovo vobec existuje),ale som presvedcena, ze i vsetky zle odbocky a vsetky chyby, ktore urobime nas nakoniec dovedu tam, kde mame byt, kde sme potrebni .. a ktovie akich uzasnich ludi stretneme, ked sa omylom ci rozhodnutim ocitneme mimo vymedzeny chodnicek ...

long time no see, ehm .. no read

dnes rano som v lietadle citala clanok o zene, co si dokonale naplanovala svoj zivot. a vsetko jej vychadzalo presne tak, ako to chcela. skola, dobry job, kariera .. ibaze nieco tomu stale chybalo, a tak si pravnicka v uspesnej firme vzala dovolenku a sla si oddychnut(ci skor nadychat sa noveho vzduchu) do new yorku. tam sa zalubila do sposobu akym tu ludia vychutnavaju kavu a vsetko co s nou suvisi (muffinky, shortbreads). po navrate domov odkazana na instantnu kavu (pretoze milovani bavime sa o dobe, v ktorej starbucks imperium neexistovalo) sa zdoverila bratovi ako velmi jej chybaju rana ci poobedia v nyc pri skinny latte a cucoriedkovom muffine. na jej prekvapenia o par dni prisiel brat s napadom vytvorit siet podobnych kaviarni v britanii. myslienka to bolo zaujimava, ale ona? pravnicka so slubnou karierou, ktora makala od svojich 16tich, aby mohla byt tym co je a zacinat biznis s kavou? to asi nie. dal jej tyzden na premyslenie. v sucastnosti je spolumajitelkou sieti uspesnych kaviarni, ktore su roztrusene po cele velkej britanii. a je stastna. a ja .. ja zasa neviem. tiez som mala plan, a nie jeden. a asi vo vsetkych som zlyhala, asi som este nic poriadne nedotiahla do konca. pravdou vsak je, ze tak ako vsetko, i ja podlieham zmenam, ci uz ma menia skusenosti ci okolnosti, ludia ci knihy. a plan, ktoreho som sa drzala ked som mala 20 rokov, nemozem byt dobrym planom pre zuzanu, ktora ma 25 .. pretoze to uz je niekto uplne iny. pamatam sa akoby to bolo vcera, ked som sedela u tiny a snivala o tom, ze raz budem stylovat obchod, vyklady, robit prehliadky .. a o pol roka som odletela do usa .. a rok a pol neskor som robila presne to, o co som snivala. a milovala som tu pracu. a milujem ju doteraz. ked som pred deviatimi mesiacmi odlietala zo slovenska, mala som plan. dostat sa na london college of fashion a studovat to co milujem, modu, styling .. nepohla som sa asi ani o centimeter blizsie tomu snu a priznavam, cista depresia.a az teraz si uvedomujem, ze to sklamanie, ktore prezivam sama zo seba, som si navodila sama. a plynie z planu, ktory som mala daaaaavno pred vsetkymi sucasnymi planmi. "az budem mat 25, budem mat to a to, vediet to a to, citit to a to" nic z toho. vsetko je inak. a vlastne az teraz mi dochadza, ze planovanie je fajn, ale nacasovanie .. to ide ovplyvnit len do istej miery. ano, priznavam, mam 25 este som ani nezacala skolu, kym moji priatelia uz rozbiehaju svoje vlastne firmy, nie som zasnubena ani v trvalom pevnom vztahu, zatial co moji priatelia sa zenia a priatelky sa vydavaju, v blizkej dobe sa mamickou nestanem .. a mozno neexistuje jedina vec, pre ktoru by moji rodicia na mna mohli byt hrdi, ale snazim sa. ucim sa, planujem, zlyhavam, bojujem so strachom .. zijem a snazim sa byt stastna. a snazim sa, aby ludia, ktorich stretam po ceste mali nieco z toho, ze stretli prave mna a momentalne mi asi staci vediet, ze existuju ludia, ktori si uz bezo mna nevedia predstavit zivot, a je im jedno, ci som uspesna vo svojich planoch a ci nie.