Z času na čas si samú seba predstavujem ako hrám na klavíri. Len ja, vzdušná miestnosť a všetky moje emócie a pocity pomocou bielych a čiernych kláves premenené na niečo, čomu síce hudobný ktitik nerozumie, ale človek s otvorenou dušou rád spoza kľúčovej dierky pričuchne. Strácam sa sama v sebe v poslednej dobe, aspoň mám ten pocit. Bojujem čo mi sily stačia, aby som nebola tá, ktorá sa nakoniec utopí vo vlastných pocitoch. Niekedy vyhrávam a niekedy prehrávam. Konvencie šepkajú deň po dni stále hlasnejšie, že v mojom veku už by som mala mať svoje stále miesto, byť na pol ceste k cieľu, alebo ho mať aspoň riadne vytýčený.. A ja už teraz viem, že som v tomto smere 100% nekonvenčná. Žijem a snažím sa byt pozítivom v živote ľudí, ktorí sú v mojej bezprostrednej blízkosti. Neprešiel ani rok od kedy som sa odsťhovala do UK s cieľom pracovať na svojej kariére a vzdelaní, teraz už však s istotou viem, že cieľom môjho bytia tu, je pracovať na sebe - na tej odhodlanej no často ustráchanej krehkej duši, ktorú bolí i to, čo ostatní ani nevnímajú. Je to dlhý proces, konečne sa naučiť a žiť to každým dňom, že na čom naozaj záleží sú ľudia a ich osudy, nie moje osobné úspechy. Je to ťažké, lebo uznajme, som čistý sebec a egocentrik a viem, že to sa nedá zmeniť z dňa na deň, ak vôbec. To ma privádza k tomu, že ma fascinuje ako sa ľudia často ani nesnažia vidieť veci z mojej perspektívy, ako ma veľmi rýchlo zaškutuľkujú a radšej sa so mnou nebavia - veď som čudná, namiesto toho, aby ma aspoň chvíľku počúvali. Je to tragické. O čo tragickejšie bolo pre mňa zistenie, že som taká istá...
Učme sa, učme sa pocúvať a načúvať, lebo každý z nás má svoj kríž, ktorý musí niesť a len pohľadom nejde posúdiť či je ľahší ako ten náš alebo nie.
No comments:
Post a Comment