O Rozchádzaní Sa

Keď strácam niečo na čom mi záleží, keď strácam niekoho na kom mi záleží mávam pocit, že celý svet sa na moment zastaví, zemeguľa sa prestane točiť, čas neplynie .. Jediné čo je, som ja, moje srdce, ktoré bije tak hlasno, že ktorýkoľvek kardiológ by predpovedal môj skorý exitus.. Moje telo, ktoré sa zrazu nevie pohnúť a moje pľúca, ktoré nedokážu načerpať potrebný vzduch. Je to zvláštny moment. Bolestivý a cez to všetko, v tej danej chvíli nič necítim. Ako keď sa telo pri brutálnej havárii a rozsiahlych zraneniach bráni nadprodukciou adrenalínu a serotonínu (ktorý sa mimochodm uvoľnuje vo veľkom množstve aj v prvej fáze zamilovanosti). S prvým normálnym nádychom, ktorý je prehlušený len zvukom dopadu sĺz na moju pokožku sa v mojom analytickou mozgu spustí tak nauveriteľný proces .. Spomienky, plány, sny, pocity, emćoie, dotyky, slová .. pamätám si všetko. Úplne všetko. Čo s tým teraz? Keď poviem, že neviem, asi vás neprekvapím. Vzdať sa spomienok iste nie je žiadne riešenie, veď sú krásne .. zabudnúť na situácie, ktoré boli? Nie, veď ma naučili tak mnoho. Životy či už ľudské, či životy vzťahov končia deň čo deň, dôležité je pozerať na veci, ktoré priniesli, čím obohatili .. slzy sa časom vysušia, bolesť vystriedajú radosti a krásy bežného života, poklady, ktoré ostávajú - ako priatelia, či rodina, ktorých láska ma vždy dokonale odzbrojí. Och ako krásne racionálne viem znieť .. :) Už len keby mi hlave nezneli tie otázky, už len keby moje emočno nebolo v tom chaose .. Teraz sa človeku chce povedať, že čas, drahá, chce to čas, ja si myslím, že to chce život. Žiť. Naplno. Začať meniť veci, ktoré som sa doteraz zmeniť bála. Byť vďačná za to čo je, čo mám a samozrejme i za to čo bolo, čo som raz mala .. Veď láska nezomiera, možno sa transofrmuje, možno sa mení, ale nezomiera. A ak niekto tvrdí opak, tak netuší, čo láska znamená (či je).