Rozhovor, časť 2

Kaviareň. Je to tu útulné: pohodlné kreslá jesenných farieb, decentné osvetlenie, vzadu na policiach vyberané víno .. Nechodievam sem často, ale o to s väčšou radosťou, je to pre mňa akási oáza uprostred prácou preplnených dní a chaosu bežného bytia. Uznajte sami, byť slobodnou ženou v tomto svete je síce trendy, ale nie vždy medové, a práve preto potrebuje každá z nás nejaký svoj kútik, kde môže byť sama so svojimi myšlienkami a pocitmi. A potom je tu ešte to cappuccino .. To najlepšie cappuccino na svete, v momente keď sa chystám svojim perám dopriať túto lahôdku začujem jej hlas: „Prepáč, prepáč, že meškám, ale zdržali ma v práci, je to tam úplne na hlavu.“ Pokladám svoju šálku späť na stôl a objímem ju. Obe sa posadíme do bordových kresielok a ja si usrknem peny zo svojho nápoja, kým ona dáva čašníkovi jasné inštrukcie ako pripraviť jej obľúbené sójové latté bez štipky škorice, ale za to s riadnou dávkou kakaa. „Tak, počúvam ťa“ poviem jej, keď ten milý mladý muž s blokom celým zapísaným odchádza pripraviť ten sójový zázrak. „No .. ako by som ti to povedala. Zažívam takú zvláštnu vec v posledných dňoch.“ Som zvedavá. „Od prvého .. nie asi od druhého momentu nášho vzťahu s Danielom som sa cítila strašne sama. Chápeš? Boli sme dvaja, ale cez to všetko som ostala opustená. Prázdna.“ Dopriavam si ďalší dúšok mojej kávy, kým ona rozpráva: „A keď to všetko skončilo tým jeho nešťastným rozhodnutím vyspať sa s tou ženskou, myslela som si, že teraz príde ešte depresívnejšie obdobie ako to pred ním.“ Zdvihnem pohľad od šálky a súcitne na ňu pozriem. „Myslela som si, že sa rozpadnem na milión kúskov a rozsypem sa na podlahu ako tento cukor.“, prudkým pohybom jej ruky tisíce hnedých kryštálikov padajú k zemi. Milujem keď svoje slová premieňa na činy, dodáva to rozhovorom ďalší rozmer. „Drahá, ale nič také sa nestalo. I keď som nikomu nepovedala to, čo hovorím tebe, ľudia okolo mňa akoby vedeli, akoby vedeli úplne všetko. Miera lásky akou ma zahŕňali predčila jeho mieru asi tak miliónkrát! Taký krásny paradox, že boli sme dvaja a bola som sama a teraz som sama a cítim sa milovaná a rešpektovaná, docenená.“ V srdci sa mi pomaly rozkladá taký hrejivý pocit, je skvelé vedieť, že ľudia okolo vás majú vedľa seba ďalších ľudí, vďaka ktorým prežijú deň, i keď vy nie ste nablízku. Na tvári má úsmev, taký, aký som u nej už dávno nevidela. Život je zasa raz v rovnováhe a možno aj v prevahe toho dobrého. Čašník odnáša prázdne šálky a my naplnené tým, že máme jedna druhú odchádzame v ústrety svetu so záväzkom, že ľudia okolo nás sa musia cítiť tak, ako sa cítime my – milované a docenené.