o rozbitom vzťahu

Človek robí chyby. Človek chyby ľutuje. Človek chyby aj napráva. No niekedy človek urobí chybu, ktorú po čase oľutuje, ale už ju nikdy nenapraví. Som zvyknutá, že v živote ľudia prichádzajú a odchádzajú, obohacujú môj svet, prinášajú do neho niečo nové a potom odchádzajú žiť svoj život. A tak je to dobré, pretože ak má človek napredovať, zmeny sú nutné.
Stalo sa mi to úplne nedávno, že ma opustil priateľ, za okolností, ktoré sú príliš osobné na to, aby mohli vyjsť z tieňa, povedala som si, to isté, čo je napísané hore, veď sa to deje bežne. Až teraz zisťujem, že ma to bolí, že mi chýba, a že je to intenzívnejšie než by som kedy čakala. Aj ja som človek, teda som omylná, no vôbec nechápem ako som tak veľmi ľudsky zlyhať. Nechápem, ako sa mi mohlo stať, že niekto ma už nikdy v živote nechce vidieť, že ma požiada o to, aby som sa mu už nikdy neozvala. Rada by som zmenila veci, ktoré boli učinené, no viem, že to nejde a môj rozum dokáže pochopiť prečo mi kľúče od dverí tohto vzťahu boli odobrané, no moje srdce, to jednoducho nevie prijať fakt, že ten človek sa už ani nikdy nedozvie ako veľmi mi chýba, pretože cez to všetko čo cítim, rešpektujem rozhodnutie, ktoré bolo urobené o tom, že pre neho už viac neexistujem. V mojom svete momentálne sneží. December uprostred jesene a to všetko pre môj egoizmus, nenaplnené túžby a prílišné prežívanie niečoho, čo nestálo za to. Vždy som vedela, že vzťahy sú krehké, pretože sú to vlastne srdcia ľudí, ktoré vám otvárajú a mnohokrát aj dávajú .. vedela som to, cez to všetko som sebe aj všetkým okolo seba dokázala, že si to dostatočne neviem vážiť. Nech som vám všetkým, ktorí milujete a ste milovaní – či už je to láska romantická, rodičovská či priateľská – výstrahou a napomenutím, že keď na to príde, nezáleží v živote na ničom, len na ľuďoch okolo nás a na tom, ako veľmi si ich vážime a milujeme, a ako veľmi im to vieme, či nevieme prejaviť.