„Nesnaž sa spasiť svet“

Už ani neviem spočítať koľko krát som to vo svojom živote počula a ani si nechcem predstaviť, koľko krát to ešte počuť budem. A pritom vôbec nemám pocit, že by som sa nejako veľmi vkladala do života iných, že by som niekoho zachránila, či niekomu nejako hlboko pomohla. Naopak. Myslím si, že sa mám ešte čo učiť, keď príde na to, ako byť nápomocná, ako niekomu uľahčiť život, hoc len nepatrnou pomocou s nejakým „bezvýznamným“ problémom. Vidím to pred očami ako niektorí z vás kývu hlavami pretože si myslia, že som sa už úplne zbláznila, dovolím si teda otázku, ak som na tejto zemi spolu s ďalšími ľuďmi, žijem v spoločenstve a spoločnosti, nemajú sa ma problémy skupiny a jednotlivca dotýkať? Nemá ma zarážať, že ak žene príde na ulici fyzicky zle, všetci od nej odskočia namiesto toho aby jej niekto pomohol, len preto, aby sa náhodou niečo nestalo ich majetku, alebo aby sa nezašpinili až jej budú pomáhať? Ozaj je to v tomto svete tak, že je nám prednejšie niečo, čo je nahraditeľné, ako život či pocity človeka?
Nie, ja sa nesnažím spasiť svet, ja veľmi dobre viem, že Spasiteľ tu už bol. Nemyslím si, že moje skutky o mne vypovedajú, že som dobrý človek a že som vždy tam, kde som potrebná. Naopak viem, že robím úplne minimum pre ľudí okolo seba, že som často netolerantná, netrpezlivá, že často nedokážem počúvať, jednoducho, že som sebecké a egoistické prasiatko, ktorému ide o vlastné blaho. No niekde v hĺbke seba cítim, že to nestačí a nikdy nebudem šťastná, ak budem naháňať len svoje ciele a radosti. Ak by v celej histórii ľudstva boli ľudia, ktorí kládli svoje potreby nad potreby iných, myslím, že by sme neboli tam kde sme a myslím, že je čas na novú éru humanizmu, tento svet to žalostne potrebuje a keďže viem, že ho nezachránim, a že ľudstvo nespasím, budem sa snažiť o to, aby aspoň ten môj malý kútik bol lepší .. A asi mi je už úplne jedno, že si o mne niekto pomyslí, že som bláznivá, moje vlastné svedomie mi je lepším zrkadlom, ako tie pokrivené kusy, čo mi nastavuje tento svet.