nepatrné momenty života

už pár rokov samú seba presviedčam, že niektoré udalosti nie sú až tak dôležité, že nie všetko, čo sa stane má moc meniť môj život, moje postoje. ak sa niečo také vyskytne, nejaká "maličkosť", tak ju snáď neberiem do úvahy až do chvíle, kedy moje srdce mi vraví: "počuj, všetko čo sa práve odohralo ťa ovplyvní. iste zlomí ťa to, ale máš na to, aby si pozbierala tie kúsky a pohla sa ďalej". moje racio však na to povie: "prosím ťa .. to nemôžeš myslieť vážne? taká hlúposť a ty sa tu tváriš akoby sa ti rúcal svet .. sa preber". čomu veriť? jeden človek mi raz povedal, ak by sme vraj všetci počúvali svoje srdce viac, respektíve svoju intuíciu či city, svet by bol oveľa krajší. pravda je, že niekedy rozum nestačí. a pravda je tiež, že srdce je niekedy slepé.
všetko, čo som sa naučila, kadžé jedno slovo v každej knihe, ktorú som prečítala .. nič z toho ma nedokáže definovať. ani moje srdce, akokoľvek zlomené či uzdravené, ustráchané či statočné, ani to nedokáže skutočne povedať, kým som. len spojenie tých dvoch (vlastne by tu malo byť troch, keďže mám aj dušu) je tým, kým som ja. a ak moja hlava kričí "stop" a moje srdce piští "ďalej" nastáva .. nazvem to chaos. čo s takým chaosom? prečkať ho? či sa pokúsiť ho riešiť? odpoveď nemám. viem len, že pred rokmi som riešila takúto situáciu, kedy hlava vedela, že tie city, ktoré srdce má už neslúžia na dobré. nebudujú nové veci, nie sú inšpiráciou ani potešením. srdce si však myslelo niečo iné. a tak bum, chaos. a ja. nechala som to tak. dni šli, týždne utekali a rokmi ma už len milosť držala pri živote (a stále drží).
kolobeh vecí života mi všetko vyplavil späť. môj chaos. následky vznikuté z veci, ktorej som nepripisovala žiaden význam, žiadnu extra moc. ale už to nie je ten chaos. už to nie je bezmocnosť, ani hnev. možnu trošku sklamania. tak teda po rokoch tu opäť stojím a môj rozum mi hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - výšky i pády ma naučili mnohým veciam, moje srdce hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - smiech i slzy sa neminuli účinkom, očistili a uzdravili.
len jedna vec je mi z tohoto jasná (keďže "hádky" srdca a rozumu vyriešiť neviem): ani jednu chvíľu v živote, ani jeden nepatrný moment netreba podceňovať. človek sa mení, rastie, dospieva, starne .. zomiera starému a rodí sa pre nové. každý deň.