To dream a dream, to live a dream

Asi ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídem do Warringtonu budem mať zrazu toľko času na písanie či čítanie (začala som čítať knihu „Láska ako životný štýl“ od amerického psychológa Garyho Chapmana). Niežeby to doma bolo až také uponáhľané, no predsa len môj život fungoval inak, keď som bývala tri minúty chôdze od práce a mala kamarátov každé dve zastávky od seba. A veru včera večer mi bolo aj troška smutno, no dnes sa mi stala úplne bažná vec a cez to všetko pre mňa úplne výborná a milá, bola som na nákup (bola som sama, keďže Andrea ešte spala) a stretla som sa s Marekom, Čechom ktorý prišiel spolu s nami, neverili by ste aký super aký super pocit to je stretnúť v plnom nákupnom stredisku cudzincov jednu tvár, ktorú poznáte. Veľmi dobrý pocit.
Premýšľam akurát na návrhom, ktorý mi Marek dal, že či by sme sa nechceli k nim presťahovať. Majú to síce ďalej do centra ako my, ale za to do práce chodia peši (čo by nám ušetrilo 60libier mesačne), a keďže je vedľa nich knižnica majú prístup k netu (čo by síce obmedzilo moje návštevy starbucksu, ale takisto by mi to šetrilo ako čas, tak aj peniažky), plus je to domček, ktorý má aj záhradku. Všetky tri veci sú cool a tak sa mi ten návrh celkom pozdáva, uvidíme, že ako sa rozhodne Andrea, a či by nám to náš domáci, ktorý je aj ich domácim dovolil.
Inak myslím, že všetko ide ako má, zapracovali sme sa pomerne rýchlo, i keď som si istá, že je ešte milión vecí, ktoré nevieme. Práca je mierne nudná, ale za to je jej dosť. Miestami keď pripravujem objednávky a behám hore dole ako splašené kura po celom poschodí, tak si hovorím: „Zuzana, toto nemyslíš vážne, toto chceš robiť??“, ale to ma drží tak pol hodinu a vzápätí mi hneď napadne, prečo som sem vlastne šla, a že práca ktorú robím teraz, je len akousi prestupnou stanicou, teda dosť v to dúfam. Fascinuje ma ale, že keď som unavená, všetko ma bolí a chýba mi rodina, priatelia či stará práca, ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoje sny a ciele. Našťastie zatiaľ mi to všetko dochádza, zatiaľ si stále dokážem uvedomiť, že každý niekde začínal, že každý musel obetovať niečo, aby dosiahol po čom túžil. Sny sú krásne keď sa snívajú, o čo krajšie to musí byť, keď ich žijeme??