Proces

Niekedy si želám, aby som vedela, čo sa stane. Kde asi budem o desať rokov, čo budem robiť, kým budem. No potom si hovorím, či by celý ten proces, ktorý musím prejsť, všetky prekážky, ktoré musím zdolať, či radosti, ktorý si mám ešte len vychutnať, nebol o to chudobnejší. Pozrime sa na to bližšie: mám pomaly dvadsaťpäť rokov, dobré rodinné zázemie, priateľov, prácu, ktorá spadá do stredného manažmentu a ktorá ma navyše aj baví. A ja sa jedného pekného dňa sa zbalím a odletím do cudzej krajiny, kde nemám žiadne zázemie, žiadnych priateľov (ak pozerám na miesto, na ktorom sa práve nachádzam), žiadnu rodinu a začnem tu pracovať síce pre značku, ktorá má meno, no som niekde na chvostíku, keďže moja práca sa radí medzi manuálnu. Aká zmena, najmä pre niekoho, kto dbá na to ako vyzerá, ako vystupuje a aké má postavenie v spoločnosti. Viem, že minimálne pár ľudí si myslí, že som úplne šialená, keď opúšťam to čo mám, aby som začala niekde, kde nemám nič. Keď pracujem rukami, namiesto toho, aby som pracovala hlavou, lebo veď „ty na to máš“. No možno mám a možno nemám. Možno som sa zbláznila a možno nie. Jedno však viem s istotou: mám sen a ten sen, potreboval iné prostredie, ten sen potrebuje, aby som bola tu, aby som začínala od nuly, aby on mohol rásť. Celý tento proces, akokoľvek bolestivý či namáhavý stojí za to, i keď vôbec neviem, či je naplnenie mojich snov či túžob reálne, verím, že sú veci, ktoré sa potrebujem naučiť tu kde práve som, s tým čo práve mám. Šanca, že uspejem je taká istá ako šanca, že zlyhám, no myslím, že by som zo seba bola oveľa viac sklamaná, ak by som to celé nevyskúšala, vždy je to tak, že človek ľutuje viac to, čo neurobil ako to, čo urobil, aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo.

To dream a dream, to live a dream

Asi ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídem do Warringtonu budem mať zrazu toľko času na písanie či čítanie (začala som čítať knihu „Láska ako životný štýl“ od amerického psychológa Garyho Chapmana). Niežeby to doma bolo až také uponáhľané, no predsa len môj život fungoval inak, keď som bývala tri minúty chôdze od práce a mala kamarátov každé dve zastávky od seba. A veru včera večer mi bolo aj troška smutno, no dnes sa mi stala úplne bažná vec a cez to všetko pre mňa úplne výborná a milá, bola som na nákup (bola som sama, keďže Andrea ešte spala) a stretla som sa s Marekom, Čechom ktorý prišiel spolu s nami, neverili by ste aký super aký super pocit to je stretnúť v plnom nákupnom stredisku cudzincov jednu tvár, ktorú poznáte. Veľmi dobrý pocit.
Premýšľam akurát na návrhom, ktorý mi Marek dal, že či by sme sa nechceli k nim presťahovať. Majú to síce ďalej do centra ako my, ale za to do práce chodia peši (čo by nám ušetrilo 60libier mesačne), a keďže je vedľa nich knižnica majú prístup k netu (čo by síce obmedzilo moje návštevy starbucksu, ale takisto by mi to šetrilo ako čas, tak aj peniažky), plus je to domček, ktorý má aj záhradku. Všetky tri veci sú cool a tak sa mi ten návrh celkom pozdáva, uvidíme, že ako sa rozhodne Andrea, a či by nám to náš domáci, ktorý je aj ich domácim dovolil.
Inak myslím, že všetko ide ako má, zapracovali sme sa pomerne rýchlo, i keď som si istá, že je ešte milión vecí, ktoré nevieme. Práca je mierne nudná, ale za to je jej dosť. Miestami keď pripravujem objednávky a behám hore dole ako splašené kura po celom poschodí, tak si hovorím: „Zuzana, toto nemyslíš vážne, toto chceš robiť??“, ale to ma drží tak pol hodinu a vzápätí mi hneď napadne, prečo som sem vlastne šla, a že práca ktorú robím teraz, je len akousi prestupnou stanicou, teda dosť v to dúfam. Fascinuje ma ale, že keď som unavená, všetko ma bolí a chýba mi rodina, priatelia či stará práca, ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoje sny a ciele. Našťastie zatiaľ mi to všetko dochádza, zatiaľ si stále dokážem uvedomiť, že každý niekde začínal, že každý musel obetovať niečo, aby dosiahol po čom túžil. Sny sú krásne keď sa snívajú, o čo krajšie to musí byť, keď ich žijeme??

Bratislava, 22.5.2010s
Vo všeobecnosti neznášam čakanie. Som nesmierne netrpezlivá osoba. Jednu vec mám ale veľmi rada. Situáciu ako dnes, keď som do BA, spolu s Andreou, dorazila o 5 51am a lietadlo vzlieta o 11 40am :) Ja viem, mierne si protirečím, keďže to je pár dlhých hodín čakania na letisku. Ibaže to je také troška iné čakanie. Mám veľmi rada, keď môžem pozorovať ľudí, či už je to letisko, alebo nejaká kaviarnička v meste či voľačo iné, kde je množstvo ľudí. A uznajte, že ľudia sú fascinujúci a o čo lepšie to ešte je, ak máte fantáziu ako ja plus nejaké to analytické myslenie, tak to môže byť celkom pestré. Takže už dve hodiny sedím na letisku a pozerám okolo seba a premýšľam o tých ľuďoch navôkol, odkiaľ idú, za kým alebo čím letia, aké príbehy asi nosia v hlavách a všelijaké podobné veci. Viem, čudná vec, ale vcelku zábavná a snáď si pritom vycibrím aj nejkú tu časť mozgu ;)

riešenie situácií, ktoré sa ešte nestali

Minulý týždeň som sa celý čas zaoberala myšlienkou, čo budem robiť, ak sa moje sťahovanie do UK nepodarí. Teda niežeby som neodišla, ale čo ak mi len predsa bude prekážať zmena kultúry? Čo ak ten domov, ktorý si tam s Andreou vytvoríme sa jedná z nás rozhodne po čase opustiť? Čo ak odchádzam hľadať niečo, čo som mohla pokojne nájsť aj tu, prípadne niečo, čo nikdy nájsť nemám? Čo ak .. čo ak .. čo ak .. Myslím, že by nebol problém na každý jeden deň z celého roka sem napísať tak desať otázok. Len tie odpovede .. Alebo záruky či istoty. S nimi to už je zložitejšie. Nikto mi nemôže povedať akým smerom by sa mal uberať môj život, alebo či to či ono rozhodnutie je správne či nesprávne. Niežeby moji priatelia či rodičia ponúkajúci mi radu nemali čo povedať do môjho života, či snáď neboli dostatočne kompetentní, ibaže niektoré rozhodnutia človek musí robiť sám. Je múdre učiť sa na chybách druhých, no niekedy sú to až naše vlastné chyby, ktoré nám otvoria oči (či srdce, záleží na tom, kde je problém). S rozhodnutiami ale prichádzajú aj obavy. Aspoň zvyknú. A tak som sa minulý týždeň prichytila už nielen pri rozmýšľaní, ale aj pri strachovaní, veľmi aktívnom strachovaní. V hlave som si premietla tisíc situácií, ktoré sa možno nikdy nestanú a začala som ich riešiť, pozerať sa na ne z rôznych uhlov.
V jeden z týchto dní som si otvorila inbox a mala som tam správu od spolužiaka z gymnázia: "Tuším si mi raz dala tento citát, tak ti ho teraz vraciam späť. Nech sa ti darí. Mt 6:34" (pozdravujem Michala:)). A bolo .. odpovede na moje myšlienky, otázky "čo ak.." i moje nekonečné strachovanie a plánovanie ako z čoho von a kam ďalej: Matúš 6:34: "Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia."
A je to tak. Človek nevie čo zajtrajšok prinesie, prečo sa oň strachovať? Prečo prehliadať radosti a krásy tohoto okamihu, ktorý mám tu a teraz, pre ten, ktorý ani nemusí prísť?

nepatrné momenty života

už pár rokov samú seba presviedčam, že niektoré udalosti nie sú až tak dôležité, že nie všetko, čo sa stane má moc meniť môj život, moje postoje. ak sa niečo také vyskytne, nejaká "maličkosť", tak ju snáď neberiem do úvahy až do chvíle, kedy moje srdce mi vraví: "počuj, všetko čo sa práve odohralo ťa ovplyvní. iste zlomí ťa to, ale máš na to, aby si pozbierala tie kúsky a pohla sa ďalej". moje racio však na to povie: "prosím ťa .. to nemôžeš myslieť vážne? taká hlúposť a ty sa tu tváriš akoby sa ti rúcal svet .. sa preber". čomu veriť? jeden človek mi raz povedal, ak by sme vraj všetci počúvali svoje srdce viac, respektíve svoju intuíciu či city, svet by bol oveľa krajší. pravda je, že niekedy rozum nestačí. a pravda je tiež, že srdce je niekedy slepé.
všetko, čo som sa naučila, kadžé jedno slovo v každej knihe, ktorú som prečítala .. nič z toho ma nedokáže definovať. ani moje srdce, akokoľvek zlomené či uzdravené, ustráchané či statočné, ani to nedokáže skutočne povedať, kým som. len spojenie tých dvoch (vlastne by tu malo byť troch, keďže mám aj dušu) je tým, kým som ja. a ak moja hlava kričí "stop" a moje srdce piští "ďalej" nastáva .. nazvem to chaos. čo s takým chaosom? prečkať ho? či sa pokúsiť ho riešiť? odpoveď nemám. viem len, že pred rokmi som riešila takúto situáciu, kedy hlava vedela, že tie city, ktoré srdce má už neslúžia na dobré. nebudujú nové veci, nie sú inšpiráciou ani potešením. srdce si však myslelo niečo iné. a tak bum, chaos. a ja. nechala som to tak. dni šli, týždne utekali a rokmi ma už len milosť držala pri živote (a stále drží).
kolobeh vecí života mi všetko vyplavil späť. môj chaos. následky vznikuté z veci, ktorej som nepripisovala žiaden význam, žiadnu extra moc. ale už to nie je ten chaos. už to nie je bezmocnosť, ani hnev. možnu trošku sklamania. tak teda po rokoch tu opäť stojím a môj rozum mi hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - výšky i pády ma naučili mnohým veciam, moje srdce hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - smiech i slzy sa neminuli účinkom, očistili a uzdravili.
len jedna vec je mi z tohoto jasná (keďže "hádky" srdca a rozumu vyriešiť neviem): ani jednu chvíľu v živote, ani jeden nepatrný moment netreba podceňovať. človek sa mení, rastie, dospieva, starne .. zomiera starému a rodí sa pre nové. každý deň.

len pre istotu ..

len pre istotu napíšem, že posledných neviem koľko strán tohoto blogu sú básne staré i niekoľko rokov .. ak sa preklikáte ešte ďalej, nájdete tam moje príspevky z usa a podobne .. to len, aby sa niekto nestratil ;) kritiku na môj americký život či na moju tvorbu prijímam i naďalej, ak by niekoho kopla múza :)

Resuscitácia blogu :)

S prichádzajúcimi životnými zmenami som sa rozhodla oživiť blog :) Snáď sa nájde niekto, kto sem z času na čas skočí a ak nie, bude to pre mňa aspoň dobrá terapia :) vypísať zo seba všetko, čo sa bude diať :D
Pre nezainteresovaných: V priebeho dvoch týťdňov opsutím územie Slovenskej republiky a odsťahujem sa do UK, konkrétne do WARRINGTONu, kde budem pre začiatok pracovať pre spoločnosť MARKS AND SPENCER. Odchádzam spolu s kolegyňou z RESERVED, ktorú by snáď už trebalo nazývať skôr priateľkou ako kolegyňou AĎKOU KOPILCOVOU .
Veľa ľudí sa ma pýtalo prečo chcem odísť, keď mám prácu, ktorá ma baví, rodinu, ktorá ma miluje a priateľov, ktorým z času na čas chýbam ;) Človek si žije svoj život, ráno sa budí, aby zistil, že všetko je tak ako má byť a jemu v živote nič nechýba. Aspoň tak si väčšina z nás život predstavuje. Samozrejme je to pekná predstava. A boli časy, kedy som sa budila do takých rán, ale tie už pominuli. Je na čase nájsť nové rána a nové noci. Jednoducho cítim, že je potrebná zmena, že ešte mám šancu porásť v tom, čo rada robím, že je milión vecí, ktoré sa ešte môžem naučiť. No tu to nie je možné. A tak som sa rozhodla pre sťahovanie (a nebolo to rozhodnutie, ktoré by prišlo z dňa na deň - myslím, že mi to trvalo takých dobrých 5 mesiacov), pre zmenu, možno rapídnu, no nevyhnutnú. A teším sa na ňu, teším sa na nové nápady a idey, ktoré ma navštívia a dúfam, že ich bude mnoho.
Iste, sú veci, ktorých sa obávam, no všetko v živote prináša riziká a asi by bolo hlúpe premárniť život premýšľaním nad tým, že by som snáď mohla z času na čas utržiť nejaký ten škrabanec. No teda istotne viem, že ja tak život prežiť nechcem, čo má byť bude .. a príde to v čas, v ktorý to má prísť a snáď na to všetko budem pripravená :)