o rozbitom vzťahu

Človek robí chyby. Človek chyby ľutuje. Človek chyby aj napráva. No niekedy človek urobí chybu, ktorú po čase oľutuje, ale už ju nikdy nenapraví. Som zvyknutá, že v živote ľudia prichádzajú a odchádzajú, obohacujú môj svet, prinášajú do neho niečo nové a potom odchádzajú žiť svoj život. A tak je to dobré, pretože ak má človek napredovať, zmeny sú nutné.
Stalo sa mi to úplne nedávno, že ma opustil priateľ, za okolností, ktoré sú príliš osobné na to, aby mohli vyjsť z tieňa, povedala som si, to isté, čo je napísané hore, veď sa to deje bežne. Až teraz zisťujem, že ma to bolí, že mi chýba, a že je to intenzívnejšie než by som kedy čakala. Aj ja som človek, teda som omylná, no vôbec nechápem ako som tak veľmi ľudsky zlyhať. Nechápem, ako sa mi mohlo stať, že niekto ma už nikdy v živote nechce vidieť, že ma požiada o to, aby som sa mu už nikdy neozvala. Rada by som zmenila veci, ktoré boli učinené, no viem, že to nejde a môj rozum dokáže pochopiť prečo mi kľúče od dverí tohto vzťahu boli odobrané, no moje srdce, to jednoducho nevie prijať fakt, že ten človek sa už ani nikdy nedozvie ako veľmi mi chýba, pretože cez to všetko čo cítim, rešpektujem rozhodnutie, ktoré bolo urobené o tom, že pre neho už viac neexistujem. V mojom svete momentálne sneží. December uprostred jesene a to všetko pre môj egoizmus, nenaplnené túžby a prílišné prežívanie niečoho, čo nestálo za to. Vždy som vedela, že vzťahy sú krehké, pretože sú to vlastne srdcia ľudí, ktoré vám otvárajú a mnohokrát aj dávajú .. vedela som to, cez to všetko som sebe aj všetkým okolo seba dokázala, že si to dostatočne neviem vážiť. Nech som vám všetkým, ktorí milujete a ste milovaní – či už je to láska romantická, rodičovská či priateľská – výstrahou a napomenutím, že keď na to príde, nezáleží v živote na ničom, len na ľuďoch okolo nás a na tom, ako veľmi si ich vážime a milujeme, a ako veľmi im to vieme, či nevieme prejaviť.

rozhovor

Môj mobil už zasa vyspevuje jednu z mojich obľúbených piesní. Dvíham, na druhej strane ona. „Chýba mi“, vraví mi. Pousmejem sa. Je skvelé ak vám ma kto chýbať a úžasnejšie snáď už len je, keď i vy niekomu chýbate. „Ale ..“ Ticho. „Ja len, že ..“ Ďalšia pauza. „Chýba mi, keď sa ako domček z karát rúcam k zemi, a nemá ma kto podržať. Keď sa tisíce slaných perál kotúľa po mojich lícach, túžim po tom, aby ma pevne držal v náručí. Tie prebdené noci, tie úlety, moje nevypovedané slová .. chápe to, chápe to všetko a nemá potrebu racionalizovať moje ja, pretože ma ľúbi pre to aká som, pre mňa samotnú. Je to tragické, vskutku tragické.“ Tragické? Asi nerozumiem, čo už len môže byť tragické na láske? Skôr ako zo seba stihnem vydať jedinú hlásku, dostávam odpoveď: „Čím ďalej tým intenzívnejšie si uvedomujem, že toto všetko mi chýba, i keď sedí vedľa mňa. Som úplne sama, keď večer vedľa neho zaspávam. Pozerám mu do očí a nevidím svoj odraz.“ Nereagujem. Veľmi by som chcela, no nenachádzam slová, len pociťujem tú bolesť, to sklamanie. „V hlave mám hotový sad. Otázky tam pučia a prekvitajú ako kvetiny na čerešniach. V duši hlboké mrazy a v hlave horúce leto, aký nepríjemný paradox.“ Analytička, pomyslím si, tak ako ja. I pre ňu je tento dar zväčša prekliatím a nie požehnaním. „Neviem čo tu vlastne riešim. Všetky moje potreby sú predsa naplnené, veď predsa dokáže naplniť všetky moje potreby..“ S hlbokým nádychom sa chystám predniesť nejakú hlbokú myšlienku, ktorá ešte ani len netuší, že už by sa mala zrodiť v mojej mysli, no tok môjho uvažovania je prerušený. „Povedz, čo s tým, keď viem, že mi v skutočnosti chýba niekto úplne iný? Keď v hĺbke srdca tuším, že existuje niekto, kto je toho hodný viac, aby mi chýbal?“ Prišiel môj moment, čas kedy môžem sebavedome a priamo zareagovať. Keby som len vedela, že ako .. Cítim s každým jedným hlbokým povzdychom, cítim a prežívam ten boj s ňou, no slová zlyhávajú. Prázdnota v rečovom centre. Lúčime sa. Odkladám mobil do kabelky a vykračujem do dňa, v ktorom viem, že niekomu chýbam o trochu menej ako on chýba mne.

V tomto svete sa vraj zázraky nedejú ..

.. veria v ne len tí, ktorí sú slabí a nevidia východisko zo svojej bezútešnej situácie, či tí, opantaní vierou. Ja však o jednom zázraku viem (viem o viacerých, ale o tom inokedy), deje sa deň čo deň, vo všetkých kútoch sveta. A zažívajú ho všetci, nielen tí „slabosi“ či „vierovyznávači“. Niekedy je plánovaný, veľmi chcený či dokonca očakávaný a niekedy sa jednoducho stane. Je mnoho spôsobov ako sa ľudia k tomuto zázraku stavajú, niektorí ho s nadšením vítajú, iný majú obavy, no i tak ich srdce pri tejto správe pookreje a niektorí .. nuž niektorí ľudia ho už ani nevnímajú ako zázrak. Pre niekoho je to vec bežná ako vzduch, ktorý dýchame a žiaľ nájdu sa aj takí, pre ktorých je tento zázrak nehodou či dokonca osobnou tragédiou. Stvorenie. Počatie, zázrak nad zázrak, moment, kedy vzniká nový život, kedy sa bunky neuveriteľným spôsobom začínajú deliť, kedy je do lona matky vyrytá pečať, ktorú nebude na tomto svete nosiť nik iný len jej dieťatko. Áno, ja viem, že práve sa zdvihol adrenalín všetkým, ktorý pomysleli na ženy, ktoré sú znásilnené či zneužité, a že neexistuje spôsob akým by mohli toto vnímať ako zázrak. Akceptujem a vedzte, že moje uvažovanie nenaráža na tieto prípady. Mňa skôr zarážajú ľudia žijúci okolo mňa, pre ktorých je sex je len zábavka a zodpovednosti z neho plynúce akoby sa ich netýkali, alebo ľudia resp. muži, žijúci v dlhodobých funkčných vzťahoch, či dokonca manželstvách, ktorí na otázku dieťaťa majú len jednu odpoveď: „ešte nie, ešte je priskoro“. Áno. Priskoro. Veď ešte nemám to BMW, o ktorom som stále sníval, nemám ani dom, moja kariéra by sa mohla ešte tak sľubne vyvíjať a dieťa ma predsa len bude brzdiť, a koľko by sme mohli ešte cestovať .. (áno, milý páni, viem, že existuje aj x počet žien, ktoré takto zmýšľajú). Nech si nikto nemyslí, že neviem, že dieťa potrebuje zázemie a materiálne vybavenie, a že nebodaj podporujem privádzanie detí len tak hala - bala. Vôbec nie. Len ma zaráža ako stále posúvame hranicu toho, kedy už sme materiálne na bábätko pripravení. Možno si popritom všetko ani neuvedomujeme, že tým všetkým posúvame aj svoj vek a minimalizujeme šancu, že to stvorenie vôbec zažijeme. Je pravda, že u muža táto pravda platí menej ako u ženy, keďže jeho fyziológia mu dovoľuje bez problémov splodiť dieťa aj vo vyššom veku, ale pýtam sa, nie je to od vás, drahé naše polovičky, troška sebecké? Nebolo to raz, kedy som videla ako nečakané tehotenstvo priateľky sa stalo tragédiou pre spolutvorcu, pretože on na to nie je pripravený. Niektorí muži si očividne nevšimli, že majú plus mínus 7-8 mesiacov na to, aby sa s týmto faktom zžili a vyrovnali, kdežto žena, tá už nemá ani sekundu. Tých deväť mesiacov, kedy partneri a manželia sa ešte len pripravujú na svoje role otcov, ich partnerka je už matkou, deň čo deň, noc čo noc.
Prednedávnom mi jedna z mojich veľmi dobrých kamarátok oznámila, že čaká bábo. Nikto v živote by nedokázal slovami opísať tú radosť, ktorú som cítila pri tej správe, a budúca mamina (nie práve vydatá a s maximálnym finančným zabezpečením, skôr študentka vš s vpp) to cítila úplne rovnako ako ja a možno ešte viac. Na bábo sa teší, veď ako sama povedala „ak to teraz prišlo, tak to teraz prísť malo, a kým to malé dorazí, budem určite pripravená“. A ja verím, že bude a dúfam, že je nás viac takých, ktorí sme pripravení vidieť zázraky tam, kde iný vidia nehody (či náhody) a tragédie.

„Nesnaž sa spasiť svet“

Už ani neviem spočítať koľko krát som to vo svojom živote počula a ani si nechcem predstaviť, koľko krát to ešte počuť budem. A pritom vôbec nemám pocit, že by som sa nejako veľmi vkladala do života iných, že by som niekoho zachránila, či niekomu nejako hlboko pomohla. Naopak. Myslím si, že sa mám ešte čo učiť, keď príde na to, ako byť nápomocná, ako niekomu uľahčiť život, hoc len nepatrnou pomocou s nejakým „bezvýznamným“ problémom. Vidím to pred očami ako niektorí z vás kývu hlavami pretože si myslia, že som sa už úplne zbláznila, dovolím si teda otázku, ak som na tejto zemi spolu s ďalšími ľuďmi, žijem v spoločenstve a spoločnosti, nemajú sa ma problémy skupiny a jednotlivca dotýkať? Nemá ma zarážať, že ak žene príde na ulici fyzicky zle, všetci od nej odskočia namiesto toho aby jej niekto pomohol, len preto, aby sa náhodou niečo nestalo ich majetku, alebo aby sa nezašpinili až jej budú pomáhať? Ozaj je to v tomto svete tak, že je nám prednejšie niečo, čo je nahraditeľné, ako život či pocity človeka?
Nie, ja sa nesnažím spasiť svet, ja veľmi dobre viem, že Spasiteľ tu už bol. Nemyslím si, že moje skutky o mne vypovedajú, že som dobrý človek a že som vždy tam, kde som potrebná. Naopak viem, že robím úplne minimum pre ľudí okolo seba, že som často netolerantná, netrpezlivá, že často nedokážem počúvať, jednoducho, že som sebecké a egoistické prasiatko, ktorému ide o vlastné blaho. No niekde v hĺbke seba cítim, že to nestačí a nikdy nebudem šťastná, ak budem naháňať len svoje ciele a radosti. Ak by v celej histórii ľudstva boli ľudia, ktorí kládli svoje potreby nad potreby iných, myslím, že by sme neboli tam kde sme a myslím, že je čas na novú éru humanizmu, tento svet to žalostne potrebuje a keďže viem, že ho nezachránim, a že ľudstvo nespasím, budem sa snažiť o to, aby aspoň ten môj malý kútik bol lepší .. A asi mi je už úplne jedno, že si o mne niekto pomyslí, že som bláznivá, moje vlastné svedomie mi je lepším zrkadlom, ako tie pokrivené kusy, čo mi nastavuje tento svet.