Brrrrr!!!

No dnesny den by som nenazvala velmi pozitivnym, i ked sa v nom samozrejeme vyskytli svetle chvile. Rano, ked som otvorila svoje ocka zo sedem hodinoveho spanku vonku bola uplna tma, odohravala sa tam totiz nadherna burka. Ako kazde rano, zisla som dolu, pripravila deckam obedy do skoly, trocha ich ponahanala v pripravovani sa do skoly a bolo. Boli prec a ja som mala cely dom pre seba. Dolahol na mna taky mierny depresivny stav. "Tragicke", pomyslela som si. Ze co? No vsetko! Cely zivot. Cele moje bytie. Sadla som si za pocitac a nejakym zazrakom sa skontaktovala s Tinou a Romanom (~ Tinus ma doma internet! Hura!!!). Rozhovor to bol pekny, ale moja strana sveta sa dostavala este do tmavsej ulice nez v ktorej som bola na zaciatku dna. Zrazu mi vsetko zacalo chybat. A vsetci, to je horsie. Ano, ano viem, ze i taketo dni su potrebne a ze su dokonca budujuce, ale vie to byt naozaj tvrde. Tak ci onak, stravila som dve hodiny na skype s tymito dvoma genialnymi pozehnaniami pre moj zivot, celkom som zabudla na to, ze ja vlastne pracujem a potrebujem sa venovat veciam, ktore boli naplanovane. Asi po hodinke "prace" som sa opat spojila s Tinou a viedli sme tie take hlboke debaty o tom, ze co a ako, a taktiez tie velmi dolezite cudne rozhovory v podstate o nicom. Bolo to strasne super. Trocha sa aj rozjasnilo, i ked stale je na mojom srdci taky maly mracik ci tien. Nie vsetko vychadza tak akoby som si predstavovala a uprimne: tento tyzden bol velmi narocny ~ ci uz sa to tyka deti, ci ich rodicov, mojho zdravia ci zmien pocasia. Ale je to za mnou a Pan ma tym bezpecne previedol, som vdacna a tesim sa na chvile s Nim pocas tohoto vikendu, ked nie je tak tazke dychat ...