Pán Čas

Čas si plynie a nepýta sa ma, či som spokojná, či stíham všetko, čo som si zaumienila. Včerajšok sa mi nikdy nezdal nejako ďaleko, len miestami udalosti, ktoré pripisujem včerajšku sú dávno minulé. Čas ma len učí, že si mám vážíť to, čo som našla, získala. Tiež, že pozerať dole či dozadu už nemá taký význam, ako pozerať na to, čo je teraz. Som na tomto ostrove sama, to je ako byť sama na mori, a miestami premýšľam, či sa utopiť, alebo plávať ďalej. Ďen po dni hľadám tú vnutornú silu, ktorá ma ženie vpred, stáva sa, že si musím pripomínať sny, ktoré mám. A miestami mi na tých snoch snáď ani nezáleží, lebo ako som tu tak len ja a moje myšlienky, uvedomujem si, že možno je to len tá cesta za tými snami, ktorá je naplením môjho života, nie tie sny samotné. Môj čas dospieť. Zmeniť sa. Naučiť sa veci, na ktoré doma nebol čas, priestor, podmienky. Neviem. Ale počkám až mi to čas poodhalí a teším sa na to, lebo to bude nové, iné - možno ťažké a možno krásne ..

Ostáva Päť Mesiacov (+/-)

Tí, ktorí sú mi bližší vedia, že som tento rok označila za prelomový, za rok, ktorý bude výnimočný a vynikajúci. Rok zmien, nových začiatkov, krásnych vecí. Jednoducho som mala takéto pocity, keď tento rok prichádzal.
Dnes som v práci mala dosť času na premýšľanie, keďže som robila prácu, ktorá veľmi nevyžadovala môj mozog. Uvedomila som si, že viac ako pol roka je za nami a premýšľala som, čo úžasné sa stalo, čo ma nadchlo, čo povzbudilo pre ďalší život. A úprimne, napadli mi samé negatívne veci. Dva týždne pred odochodom z domu som bola na pohrebe otca jednej z mojich najbližších kamarátok a odchdádzala s miernym pocitom viny, že tam nebudem, ak by náhodou potrebovala. Dnes som sa dozvedela, že ďalšej blízkej kamarátke zomrela babka a ja tam opäť nie som. Šla som do GB za snom, ktorý sa mi zdá oveľa ďalej, ako keď som bola doma. A navyše som v tom celom sama. Život akoby mi jasným znamením dával najavo, že jednoducho to nebudem ja, kto bude plánovať aký rok bude či nebude. Jednoducho depresívny deň. A to sa tu ani nebudem rozpisovať o tom ako mi začalo byť, keď som si v hlave premietla všetky hypotézy o tom, ako by tento rok ešte len mohol dopadnúť. Ojha. Čistá tragédia.
Potom, potom som sa zamyslela ešte raz (asi potrebujem double-check, alebo niečo také). Dnes ráno sa mojej spolužiačke zo strednej školy narodilo babätko. Nádherný, zdravý chlapček. Veľmi ma to potešilo a len spomienka na to, že taká úžasná vec sa stala mi akosi vyčistila zrak. Krásne veci sa dejú v tomto roku, úžasné zmeny životov deň čo deň, i keď to možno nie je môj život, ktorý naberá úchvatný spád. Iste, ja viem, že vždy sa budú diať veci, ktoré dokážu to pozitívne zatieniť, ale kam by sa človek dostal, ak by sa neustále utápal v smútku, neúspechu či sebaľútosti? Ja neviem ako vy, ale ja tak strašne často a najmä rýchlo zabudnem oceňovať malé zázraky, či dobré veci, ktoré sa dejú v životoch iných, ak ten môj život práve nejde podľa mojich predstáv. A je to škoda, pretože si myslímm, že ak by sme sa naučili tesiť z tých drobných vecí, či úspechov a radostí našich blízkych i menej blízkych náš svet by bol pestrejší, dokonalejší. Nemám na mysli len svet ako globálnu záležitosť, ale i ten malinký vnútorný vsemír, do ktorého vpúšťame len pár ľudí.

Priatelia v Prvom Štvrťstoročí

Z času na čas nemôžem spať. Nemôžem vypnúť myslenie. Aj dnes je taký deň, respektíve aj dnes je taká noc. Dnes začína môj 25. rok života a ja sa pozerám na svoj život a uvedomujem si, že nie som presne tam, kde by som chcela byť. Ľudia, s ktorými by som chcela byť, tiež nie sú okolo mňa a ja sama ešte nie som tým, kým by som chcela byť. Noci bývajú dlhé a ak človek nespí, sú niekedy priam nekonečné. Sny bývajú krásne a krehké, ľahko sa rozbijú o netrpezlivosť či prekážky. Som odhodlaná žena, no niekedy nie som dosť silná, niekedy ma minulosť dobehne a miestami aj predbehne. Z času na čas zabúdam, že nie všetko prichádza zabalené v krásnom papieri, a že nie všetky straty znamenajú definitívny koniec. A stáva sa, že tak veľmi chránim svoje ticho, že zabúdam, ako veľmi potrebujem počuť smiech, tých korých milujem.
Dnes začína ďalší rok môjho života, ďalšia kapitola a ja nevidím lepší deň ako tento, aby som vyjadrila ako veľmi pre mňa ľudia v mojom živote znamenajú, pretože lásku si v živote človek nekúpi, ani nezaslúži. Láska buď je, alebo nie a každý z nás potrebuje niekoho, kto by pri ňom stál a ja som veľmi vďačná, že takíto ľudia v mojom živote sú. Ľudia, ktorí mi zmenili a menia život a vôbec si to možno ani neuvedomujú .. priatelia, ktorí prinášajú svetlo do tmy. Ľudia, ktorí sa so mnou delia o svoje životy, inšpirujú ma a obohacujú. A je úplne jedno, z ktorej kapitoly môjho života títo ľudia sú: či je to škola, sídliskové kamarátstvo,CB, RE PO, USA, GB či môj obľúbený bar. Ja vám ĎAKUJEM. Myslím, že lepší darček ako vedomie, že týmto svetom nekráčam sama, by som dostať ani nemohla :)

Fragile

Niekedy mám tak hlasné myšlienky, že nemôžem ani spať. Ako dnes. Mám za sebou mierne depresívny deň a premýšľam čím to vlastne je, že sa človek ráno zobudí a necíti sa dobre, že prehliada slnko, kvôli jednému bielemu mraku. Nič mi nenapadá. Viem len, že sa to stáva. A viem, že takéto dni bolia, pretože vyplavia von všetko, čo si človek ukrýva pred svetom: bolesť, strach, nenaplnené túžby, spomienky na to čo bolo a čo už nikdy nebude... a milión iných vecí. Otázkou pre mňa len ostáva, či je to ozaj potrebné? Je to pre človeka, teda budem konkrétna, je pre mňa naozaj nevyhnutné analyzovať každú jednu udalosť? Každý pohľad, slovo, tón? Nevyplavuje je to len ďalšie otázky, nespôsobuje len ďalšiu bolesť nad tým, čo som stratila, či nad tým, čo neviem nájsť? V dňoch ako je tento si želám, aby som bola niekým iným, aby som nevidela to, čo iný prehliadajú .. aby som bola len jedna z milióna, ktorá nie je tak precitlivená na podnety, ktorých mi tento svet denne ponúka na tisíce a tisíce príbehov, básni ... či jednoduchých obrazov nakreslených do piesku. Vraj mám umeleckú dušu. No miestami sa mi zdá, že mám len utrápenú dušu, ktorá potrebuje niečo vykričať do sveta, aby sa aspoň na chvíľu oslobodila od bremien, ktoré sú pre ňu príliš ťažké a poškodzujú jej jemný povrch . Akokoľvek silno pôsobím, akokoľvek odhodlane idem za niečím, o čom si myslím, že je to správne .. stále som to len ja. Len obyčajné ja, ktoré má často strach a obavy, ktoré je zraniteľné a zranené. Ak na niečo patrí nálepka „fragile“ je to moja duša ...