Ilúzia

"Opustí ma, cítim to a mám z toho veľký strach, zasa budem sama, stratená v tomto príšernom meste. A premýšľam nad tým už týždeň, už tak dlhý čas cítím, že sa niečo deje .." Pauza. Zahľadí sa na posledné lúče nedeľného slnka, ktoré ako tak zmierňujú tú krutosť mrazov, ktoré sú snáď prítomné i v očiach ľudí na ulici. "Celý ten čas, premýšľam ako veľmi ma to bolí a ako veľmi ma to ešte len bolieť začne, keď mi konečne do očí povie, že som to celé zasa prehrala, keď konečne do hĺbky precítim, že ja nie som tá, ktorú sa rozhodol milovať, že ja nie so tá, ktorá mu za to stojí, aby jej dal kúsok zo seba. A tentokrát, tentokrát som naozaj mala pocit, že by som to mohla byť ja, že by si niekto mohol vybrať mňa .. Hlúpa. Som jednoducho hlúpa." Cítim ako sa vo mne všetko vzpiera, predsa musí vedieť, že bola stvorená, aby bola milovaná a tá myšlienka, že si niekto vyberie práve ju, je pravdivá a krásna, ale skôr ako stihnem čokoľvek povedať, pokračuje. "Až teraz vidím, ako to všetko vlastne bolo. Postavila som si dokonalý vzdušný zámok, do ktorého som sa z času na čas mohla ukryť a cítiť bezpečne. Cítiť sa potrebná a vzácna. Ale bola to lož. Iba ilúzia. Ilúzia, na ktorej som budovala svoju silu a pocit šťastia. Ilúzia, na ktorej som postavila budúcnosť, ktorá nikdy nemá prísť." Znova sa zahľadí von oknom, slnko zmizlo za obzorom a jediné, čo zdobí jej tvár sú slzy. Perly smútku, ktoré sa nateraz stali súčasťou všetkého čo robí. "Celý ten čas som vlastne bola sama a cez to všetko sa bojím, že teraz to bude ešte horšie. Či sa mi to páči, alebo nie, tá ilúzia mi pomohla prežiť, cítiť sa troška viac normálne. Čo mi ostane teraz?"