unbroken heart.

Z času na čas vraj každý potrebuje po svojom boku mať hrdinu, niekoho kto odrazí útoky prichádzajúce do jeho osobného priestoru. Osobný priestor, tak veľká neznáma pre dnešný svet, že miestami po svojom boku  zrazu potrebujeme celú armádu, aby sme si uchránili kúsok vlastného ja. To vlastné ja, kúsok duše, kvôli ktorému potrebujeme vedľa seba mať na nepretržitej stráži anjela, lebo je tak veľa tých, čo by ju od nás radi vymámili výmenou za to, čo nám tento svet vpísal do sŕdc ako dôležité. Uchrániť si srdce je najväčšou výzvou dneška. Je milión spôsobov, ako doň vložiť nenávisť, trpkosť či pýchu. A existuje snáď ešte viac spôsobov ako v ňom udusiť život, zabiť lásku.
Niet pochýb o tom, že človek nemôže prechádzať týmto životom sám, nezáleží na tom s koľkými démonmi bojuje, nad koľkými prehráva či vyhráva, jednoducho mať vôkol seba hrdinov, ktorí chránia naše sny, mať vedľa seba armádu bojovníkov, ktorý vám vrátia zdravý pohľad na vec a mať anjelov, ktorí vás ukryjú v náručí svojich krídel, keď už nevládzete ďalej, je pre tento život nevyhnutné. A preto je dôležité uchrániť svoje srdce pred vlkmi v ovčích rúchach, pred svetom, ktorý nám nastavuje až príliš pokrivené zrkadlá, aby sme videli, čo videné byť má. Aby sme ocenili tých, ktorí stoja pri nás či práve prežívame dokonalé výšky, či  voľným pádom smerujeme k zemi.
(Tak či onak aj tu platí pravidlo oddeľovanie buriny od kvetín. Niekedy v rámci zachovania si rozumu a srdca bez zbytočných modrín je lepšie nechať niektorých ľudí za dverami našich nových (a pokojne môžu byť len pomyselné či osobnostné) začiatkov.)

melancholy.

Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš.
Neviem, kde berieš ten dojem, že som si nič nevšimla. 
Vždy som predsa bola prvá, ktotá vedela vyčítať rozhodnutia
z tvojich nemých pier, vždy som vedela, čo bude nasledovať a
a stačil na to jediný pohľad do tvojich očí. 
A teraz, teraz tu predo mnou stojíš, 
všetky emócie zbalené na stránkach denníčka, 
všetky zážitky uložené na dne skrine, ktorú už nemieniš otvoriť, 
a všetky sny v príručnej batožine dávno odbavenej na odlet. 
Stále sa tváriš, že sme to, čo sme bývali, že sa nič nezmenilo, 
nič sa nevytratilo.
Snáď môj úsmev vraví, že tomu verím, snáď ten lesk mojich očí
mieni radosť z toho, že čo i len na chvíľku si bol môj .. snáď.
Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš a ja .. ja už viac nie som
podstatná. 

(Ne)narodeninové dary

O necelý mesiac budem mať narodeniny :) Nepochybne sa mi dostane o pár úsmevov a objatí viac ako v bežný deň, dokonca viem o pár darčekoch, ktoré ma čakajú. Darčeky, dary. Kto by ich nemal rád? Posledné týždne často odpovedám na otázku, čo by ma potešilo, a veru nie je to ľahké, pretože ozaj mám pocit, že mám všetko, zaiste je pár vecí, po ktorých túžim, ktoré by mi vyčarili úsmev na tvári. Dnes som troška analyzovala svoj život a zistila som, že tie najkrašie dary som vlastne už dávno dostala. A život mi ich stále dáva! Nie sú zabalené v lesklom papieri a ani jeden ešte nebol previazaný stuhou. A väčšina z nich vyžaduje pozornosť, sebazaprenie a ochotu počúvať a učiť sa, rozširovať obzory a skúšať nové veci. Miestami ma dokonca aj trápia, niekedy ma aj rozplačú. No oveľa častejšie ma povznesú nad moju preanalyzovanosť, otvoria mi oči, aby som videla zázraky, ktoré si vekom prestávam všímať, napomenú ma, keď vidia, že moja duša či moje telo sa dostavá na miesta, kde nepatrí. Akýmsi zázrakom vo mne vidia viac, ako si človek bežne na človeku všimne, denne objavujú zákutia môjho - mietsami pokriveného - charakteru, miestami až príliš farebný vesmír myšlienok či precitlivenosť duše a to isté dovolia mne. Život mi rok čo rok, nielen na moje narodeniny, dáva úžasné dary priateľstva. Je snáď úplne nadčasovým dizajnérom v tom ako kombinuje okruh ľudí, ktorích úprimne milujem, a v ktorých nachádzam silu a odhodlanie žiť život o niečo intezívnejšie. A žiť ho tak, aby aj ja som bola aspoň z polovice tak vzácnou v životoch (tých, ktoré už poznám, alebo tých, ktoré spoznám), ako veľmi sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí stoja pri mne ( poznámka pre T.H.: povedzme si úprimne, fyzická prítomnosť je preceňovaná).

Spokojná. Tu a teraz.

Mám rada dni, ktoré prekypujú inšpiráciou. Dni, kedy je moja energia využitá na milión percent, dni kedy sa nové veci rodia úplne spontánne a ľahko. Momenty, okolím považované za úplne obyčajné, no pre mňa vrcholne uspokojivé a povznášajúce. Dnešný deň taký vôbec nebol, strávila som ho na melancholickom obláčiku, zababušená v perinách miernej depresie, zatiaľ čo svet vonku ponúkal širokú paletu dokonalých a sýtych farieb. Ako deň ubiehal vymyslela som si asi tisíc plánov čo s ním a ďalších tisíc dôvodov, prečo sú tie plány nedokonalé, povrchné či nezrealizovateľné. Miestami mám pocit, že dni okolo mňa len ubiehajú, rútia sa ako divoká voda korytom rieky a ja len stojím opodiaľ a premýšľam, čo by sa stalo, ak by som sa tou vodou nechala strhnúť. Utopila by som sa či dosiahla novej zeme, nového začiatku na konci toho prúdu? Odpoveď na túto otázku je celkom neznáma, ako celá moja budúcnosť. Cez všetkú nespokojnosť či nestálosť v mojom živote, sú momenty, kedy sa cítim úplne dokonalo. Dnes večer po prechádzke starým mestom, po obdivných pohľadoch na renesančné budovy a trendové ženy dneška som zakotvila v kaviarničke, kde úplne zapadnutá do kresla, pri sŕkaní kávy, som si uvedomila aká som vlastne spokojná, i keď deň čo deň bojujem s cieľmi, ktoré neviem dosiahnuť, s láskou, ktorú nedokážem precítiť, so sebeckosťou, ktorú nedokážem poraziť.
Existujú ľudia, ktorí mi tak strašne chýbajú a pár z nich som snáď ešte ani nespoznala, démoni, ktorých musím za každú cenu poraziť .. Cez to všetko som, z akejsi dokonalej milosti, spokojná .. úplne spokojná.

in the name of love

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí a nevystatuje sa. Láska nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle a neraduje sa z neprávosti, ale teší s pravdou. Láska všetko znesie, všetkému verí a všetko pretrpí. Láska nikdy neprestáva.“

 (1.list Korintským 13 kapitola)

Všetko pominie, no láska zostáva a v jej mene sa dejú zázračné veci, o tom niet pochýb. Život však prináša situácie, kedy v mene lásky prídu i veci, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Teda nemali by mať. V mene lásky človek narobil v histórii čudesné veci, nastolil situácie, s ktorými by láska istotne nesúhlasila. V mene lásky človek klamal, v mene lásky človek podvádzal, v mene najvyššieho (a možno aj jediného) princípu celého vesmíru človek vraždil. Potupil lásku a vzal jej všetky jej cnosti, urobil z nej slabosť namiesto sily, okradol ju o jej pravú cenu, prispôsobil si jej charakter tomu, čo mu práve vyhovovalo.

Nie jedna pieseň či báseň mi deň čo deň pripomína, že láska bolí. Ale moment .. pýtam sa sama seba už milión prvý krát, či mi to pripomínajú, alebo sa ma o tom snažia presvedčiť. Nie som asi odborníkom na lásku, neskúmala som ju. Jediné čo o nej viem je, že bez nej sa ťažko dýcha, ak vôbec. Viem o nej len toľko, koľko mi sama odkryla v životoch ľudí, ktorí žijú v mojom živote. V oddanosti mojich rodičov, v maličkých zázrakoch v podobe mojich priateľov. Láska naozaj je dobrotivá, láska naozaj všetko znáša a pretrpí, lebo vidí zmysel vo veciach, ktoré svet nechápe. Zaiste vo vzťahoch prichádzajú úskalia, hádky či nezhody, no hneď po nich prichádza odpustenie, pretože cit, ktorý tam žije je silnejší než smrť, pretože láska, tá naozaj nikdy neprestáva.

To, čo nás bolí vo vzťahoch, nech už sú romantické, rodičovské či priateľské, nie je láska. Je to naše sebectvo, neschopnosť odovzdať sa či otvoriť sa, a možno aj naše (prehnané) očakávania. Človek vo svojom krátkom živote zápasí s veľa vecami. Často je príliš slabý robiť rozhodnutia, ktoré sú potrebné, často sa stáva chladným a bojí sa zlyhania, všetko sú to úplne prirodzené veci. Je to väčšinou strach, ktorý nás núti (priamo či nepriamo) robiť rozhodnutia, ktoré nás neskôr bolia.

Skúste po prečítaní tohto príspevku namiesto slova láska v tej citácii hore hovoriť svoje meno v spojení s nejakou osobou, o ktorej tvrdíte, že ju máte radi, či dokonca ju ľúbite. Ja som to urobila. A teraz viem, že sa mám ešte veľa čo učiť o láske, a že by som mala veľmi opatrne používať slovko „ľúbim“, lebo priznajme si, polovicu z vlastností lásky, tá moja nemá. A ja nechcem žiť svoj život nejakou pseudoláskou. Nikto z ľudí, o ktorých tvrdím, že ich milujem si to predsa nezaslúži.

Ilúzia

"Opustí ma, cítim to a mám z toho veľký strach, zasa budem sama, stratená v tomto príšernom meste. A premýšľam nad tým už týždeň, už tak dlhý čas cítím, že sa niečo deje .." Pauza. Zahľadí sa na posledné lúče nedeľného slnka, ktoré ako tak zmierňujú tú krutosť mrazov, ktoré sú snáď prítomné i v očiach ľudí na ulici. "Celý ten čas, premýšľam ako veľmi ma to bolí a ako veľmi ma to ešte len bolieť začne, keď mi konečne do očí povie, že som to celé zasa prehrala, keď konečne do hĺbky precítim, že ja nie som tá, ktorú sa rozhodol milovať, že ja nie so tá, ktorá mu za to stojí, aby jej dal kúsok zo seba. A tentokrát, tentokrát som naozaj mala pocit, že by som to mohla byť ja, že by si niekto mohol vybrať mňa .. Hlúpa. Som jednoducho hlúpa." Cítim ako sa vo mne všetko vzpiera, predsa musí vedieť, že bola stvorená, aby bola milovaná a tá myšlienka, že si niekto vyberie práve ju, je pravdivá a krásna, ale skôr ako stihnem čokoľvek povedať, pokračuje. "Až teraz vidím, ako to všetko vlastne bolo. Postavila som si dokonalý vzdušný zámok, do ktorého som sa z času na čas mohla ukryť a cítiť bezpečne. Cítiť sa potrebná a vzácna. Ale bola to lož. Iba ilúzia. Ilúzia, na ktorej som budovala svoju silu a pocit šťastia. Ilúzia, na ktorej som postavila budúcnosť, ktorá nikdy nemá prísť." Znova sa zahľadí von oknom, slnko zmizlo za obzorom a jediné, čo zdobí jej tvár sú slzy. Perly smútku, ktoré sa nateraz stali súčasťou všetkého čo robí. "Celý ten čas som vlastne bola sama a cez to všetko sa bojím, že teraz to bude ešte horšie. Či sa mi to páči, alebo nie, tá ilúzia mi pomohla prežiť, cítiť sa troška viac normálne. Čo mi ostane teraz?"

Zrkadielko, zrkadielko ..

Ráno som sa pozrela do zrkadla a ku podivu nevidela som v ňom to, čo bežne vídam.
Deň čo deň sa na seba pozerám, ale zisťujem, že len povrchne. Všímam si nedokonalosť pórov a rôzne škvrnky a popraskané cievky .. Dnes som sa, na podnet jedného múdreho človeka, zapozerala troška inak. Hľadela som si priamo do očí a videla som úplne iné veci, ako keď si v rannom zhone snažím na seba nahodiť nejaký ten make up.
Videla som ženu. Mladú a úspešnú, i keď práve nespĺňa všetky kritériá spoločnosti definujúce úspech. Bola to krásna mladá žena, ktorá si zaslúži byť milovaná tak, aby sa deň čo deň cítila ako princezná. V hĺbke jej očí som videla ako veľmi sa chce učiť byť vďačná za ľudí, ktorích má v živote, chce si ich ctiť a milovať ich tak, ako oni milujú ju bez ohľadu na to, koľko nedokonalostí v sebe skrýva.
Táto žena je predurčená na úspech, vie v hĺbke srdca, že všetky jej sny sú reálne dosiahnuteľnými cieľmi a všetky prekážky a problémy, ktoré prichádzajú sú prekonateľné. Nepodlieha im a nepanikári, pretože vie, že ju len formujú a obrusujú, aby v konečnom dôsledku bola čistá a dokonalá ako diamant.
Viem, možno to znie troška narcisoidne, ale verím tomu, že nie som jediná, kto sa takto vidí, keď sa sa na seba poriadne zapozerá, teda nie na seba, ale do seba. Skúste to. Predsa len, v podstate sme všetci rovnakí, stvorení na dokonalý obraz :)