O Rozchádzaní Sa

Keď strácam niečo na čom mi záleží, keď strácam niekoho na kom mi záleží mávam pocit, že celý svet sa na moment zastaví, zemeguľa sa prestane točiť, čas neplynie .. Jediné čo je, som ja, moje srdce, ktoré bije tak hlasno, že ktorýkoľvek kardiológ by predpovedal môj skorý exitus.. Moje telo, ktoré sa zrazu nevie pohnúť a moje pľúca, ktoré nedokážu načerpať potrebný vzduch. Je to zvláštny moment. Bolestivý a cez to všetko, v tej danej chvíli nič necítim. Ako keď sa telo pri brutálnej havárii a rozsiahlych zraneniach bráni nadprodukciou adrenalínu a serotonínu (ktorý sa mimochodm uvoľnuje vo veľkom množstve aj v prvej fáze zamilovanosti). S prvým normálnym nádychom, ktorý je prehlušený len zvukom dopadu sĺz na moju pokožku sa v mojom analytickou mozgu spustí tak nauveriteľný proces .. Spomienky, plány, sny, pocity, emćoie, dotyky, slová .. pamätám si všetko. Úplne všetko. Čo s tým teraz? Keď poviem, že neviem, asi vás neprekvapím. Vzdať sa spomienok iste nie je žiadne riešenie, veď sú krásne .. zabudnúť na situácie, ktoré boli? Nie, veď ma naučili tak mnoho. Životy či už ľudské, či životy vzťahov končia deň čo deň, dôležité je pozerať na veci, ktoré priniesli, čím obohatili .. slzy sa časom vysušia, bolesť vystriedajú radosti a krásy bežného života, poklady, ktoré ostávajú - ako priatelia, či rodina, ktorých láska ma vždy dokonale odzbrojí. Och ako krásne racionálne viem znieť .. :) Už len keby mi hlave nezneli tie otázky, už len keby moje emočno nebolo v tom chaose .. Teraz sa človeku chce povedať, že čas, drahá, chce to čas, ja si myslím, že to chce život. Žiť. Naplno. Začať meniť veci, ktoré som sa doteraz zmeniť bála. Byť vďačná za to čo je, čo mám a samozrejme i za to čo bolo, čo som raz mala .. Veď láska nezomiera, možno sa transofrmuje, možno sa mení, ale nezomiera. A ak niekto tvrdí opak, tak netuší, čo láska znamená (či je).

O Učení Sa

Z času na čas si samú seba predstavujem ako hrám na klavíri. Len ja, vzdušná miestnosť a všetky moje emócie a pocity pomocou bielych a čiernych kláves premenené na niečo, čomu síce hudobný ktitik nerozumie, ale človek s otvorenou dušou rád spoza kľúčovej dierky pričuchne. Strácam sa sama v sebe v poslednej dobe, aspoň mám ten pocit. Bojujem čo mi sily stačia, aby som nebola tá, ktorá sa nakoniec utopí vo vlastných pocitoch. Niekedy vyhrávam a niekedy prehrávam. Konvencie šepkajú deň po dni stále hlasnejšie, že v mojom veku už by som mala mať svoje stále miesto, byť na pol ceste k cieľu, alebo ho mať aspoň riadne vytýčený.. A ja už teraz viem, že som v tomto smere 100% nekonvenčná. Žijem a snažím sa byt pozítivom v živote ľudí, ktorí sú v mojej bezprostrednej blízkosti. Neprešiel ani rok od kedy som sa odsťhovala do UK s cieľom pracovať na svojej kariére a vzdelaní, teraz už však s istotou viem, že cieľom môjho bytia tu, je pracovať na sebe - na tej odhodlanej no často ustráchanej krehkej duši, ktorú bolí i to, čo ostatní ani nevnímajú. Je to dlhý proces, konečne sa naučiť a žiť to každým dňom, že na čom naozaj záleží sú ľudia a ich osudy, nie moje osobné úspechy. Je to ťažké, lebo uznajme, som čistý sebec a egocentrik a viem, že to sa nedá zmeniť z dňa na deň, ak vôbec. To ma privádza k tomu, že ma fascinuje ako sa ľudia často ani nesnažia vidieť veci z mojej perspektívy, ako ma veľmi rýchlo zaškutuľkujú a radšej sa so mnou nebavia - veď som čudná, namiesto toho, aby ma aspoň chvíľku počúvali. Je to tragické. O čo tragickejšie bolo pre mňa zistenie, že som taká istá...
Učme sa, učme sa pocúvať a načúvať, lebo každý z nás má svoj kríž, ktorý musí niesť a len pohľadom nejde posúdiť či je ľahší ako ten náš alebo nie.