Contemplating

Niekedy sa tak zamýšľam nad tým, že ako asi pôsobím na ľudí, aký dojem v nich zanechávam keď s nimi deň čo deň pracujem, keď s nimi preberám veci dôležité a banálne, alebo keď ich len tak míňam na preplných uliciach. V práci mi často jeden kolega, anglický pán v rokoch, hovorí, že je to úžasné ako vždy keď sa na mňa pozrie sa usmievam. Asi musím byť veľmi šťastná osoba, povedal mi raz .. a ja sa nad tým pozastavujem deň čo deň, odkedy som to počula prvýkrát. Som naozaj tak šťastná? Mám dôvod byť skutočne šťastná a zasa naopak mám dôvod nebyť šťastná? Úprimne neviem.
Ukradli mi môj milovaný mobil (milovala som ho kvôli tomu, že ma spájal s ľuďmi, nie kvôli nemu samotnému) a moja reakcia bola pár sĺz, päť minút zlosti a pretrvávajúce nepochopenie, cez to všetko deň šiel ďalej a ja som pracovala akoby sa nič nestalo. Ja som sa usmievala akoby sa nič nestalo. A nikto to nechápal, možno to bolo tým, že som si povedala, že je to len vec, nahraditeľná vec a ak ho ozaj niekto až tak veľmi potreboval, nech ho má, koniec koncov ten človek si kazí vlastnú budúcnosť.
No a tak niekedy premýšľam, že či tie moje úsmevy sú ozaj symbolom mojej vnútornej rovnováhy, alebo či sú tam len preto, lebo už viem, že ľudia ich očakávajú alebo potrebujú. Ako tak uvažujem, mohlo by to byť o tej rovnováhe, i keď v poslednej dobe mám pocit, že môj vnútorný svet je tak rozorvaný a chaotický, že potrvá stáročia až sa upokojí, ale na druhú stranu, všetko čo prežívam a zažívam ma tak obohacuje, že ten chaos mi možno ani nevadí. Ktovie. Prestávam sa v sebe vyznať a neviem ako sa k tomu postaviť, či začať paniku, alebo to nechaj voľne plynúť. Jedno je ale isté, nachádzam silu, o ktorej som ani netušila, že ju mám a prechádzam brutálnou zmenou, čo či kto zo mňa bude, to netuším, ale mám ten pocit, že to bude pozoruhodné.