Late October In My Soul

Dnes sa ma niekto pýtal ako sa mám. Samozrejme som odpovedala to, čo sa hovorí vždy, že sa mám dobre. Premýšľam ale o tom celý deň. Mám sa síce dobre, ale svoj momentálny stav by som definovala ako neskorý október v mojej duši či v srdci či mysli, či v čomkoľvek čo z toho používam najviac. Nemôžem tvrdiť, že sa mám zle pretože mám všetko, čo potrebujem a ešte troška naviac, sú však veci .. ľudia, ktorý mi chýbajú, ale nemôžem si pomôcť, stále som presvedčená o tom, že tu niečo na mňa čaká. Všetko do seba nakoniec zapadne i keď teraz mám v ruke len jeden kúsok puzzle, ktorý sám o sebe nedáva nijaký zmysel a skôr sa ma snaží presvedčiť, že som sa už úplne zbláznila.
Dnes ma niekto opýtal či neľutujem svoj odchod zo Slovenska, z práce, od rodiny a priateľov. A nebol to len jeden človek, ale hneď dvaja. A tiež nad tým premýšľam a miestami je mi tak ľúto, že ja som tu a všetko čo milujem je tam, a predsa viem, že sa ešte nemôžem vrátiť. Tak veľa strácam každým dňom čo som tu, toľko príležitostí byť doma pre ľud í a byť tam s nimi, a predsa tak veľa získavam, keď investujem do vzťahov tu, akokoľvek nakoniec dopadnú, či mi zlomia srdce, alebo mi rozjasnia deň.
Viem, celé to znie mierne rozpoltene, ale momentálne žijem svoju neskorú jeseň plnú dažďa a vetra a tiež nádherných farieb a dozrievajúcich gaštanov a to všetko uprostred augusta v tomto meste a stále verím, že to celé bude jedného dňa stáť za to :)

O Poctivej Práci

Posledných pár dní som v práci robila prácu, ktorú nikto nemá veľmi v obľube. A síce "hygiene", nebolo to vždy na celý deň, ale i tak ma to už mierne vyvádzalo z miery. Aby som vám osvetlila o čo ide, je to druh práce, pri ktorom vás nikto nesleduje, nepotrebujete plniť normu, nepotrebujete sa veľmi sústrediť, len chodíte hore dole sem tam zdvihnete spadnutý kus oblečenia a vypíšete mu nový štítok a potom vrátite tam, kam patrí. Ako oddychovka na pár hodín dobré. Ako práca, ktorú robíte tri dni za sebou, nie veľmi. Ako to už býva, začala som premýšľať, prečo ma zasa poslali robiť toto? Žeby som zle vyberala veci do objednávok? Alebo som snáď zaradila zle veľké množstvo nového tovaru? Miestami som o tom zmýšľala už ako o treste. Neskôr som sa stretla s Maxom. Max je z Litvy a je tu už štyri roky, povedala som mu presne tie úvahy, ktoré som opísala vyššie. Max sa zasmial a povedal mi: "Zuzana, to nie je preto. To je o tom, že ty to robíš veľmi poctivo. Ty zdvihneš i papierik, i fóliu, všetky veci pekne pooznačuješ, odnesieš, zaradíš. A ešte sa pritom aj stihnieš usmievať. A dokonca zvládaš dlhšie úseky rýchlejšie ako väčšina ľudí. Preto to robíš zasa ty. Asi by si mala spomaliť, trošku si pokecať s ľudmi medzi tým zbieraním a tak, vieš?"
No neviem. Myslím, že som tak bola vychovaná, ale aj že to je mojou povahou, ale ak niečo robím, tak poriadne. A i keď niečo robím najlepšie ako viem, ešte stále mám pocit, že sa to dalo lepšie. Tu sa mi ale všetci (97%) snažia nahovoriť, že je to zbytočné. I tak si to nikto nevšimne, lepšie ťa nezaplatia, nikto ťa nepochváli. Otázka ale je, čo na to moje svedomie? Mala by som zo seba dobrý pocit, až by som si večer líhala do postele s vedomím, že som sa dnes v práci flákala a ešte mi za to aj zaplatia? Iste sú dni, kedy človek nevládze, alebo je mysľou niekde inde a prejaví sa to na jeho výkone, ale vedome si neplniť povinnosti, či predlžovať ich vykonanie, len preto, že ma za to nečaká nič naviac, či extra? To asi nie. To by som so sebou asi dlho nevydžala žiť. Niektorí to tu volajú hlúposť, ja to volám zásady a poctivosť, niečo čo tento svet neocení a skôr sa tomu vysmeje, ale čo je človek, ak zradí a stratí svoje postoje a hodnoty?