Self - centered

Už týždeň sa snažím nieco napísať a nič. No nechce sa mi veriť, že by ma inšpiračné dno znova pohltilo, a tak rýchlo. Nie je to tým, že by som nemala o čom písať, pretože myšlienok mám viac ako dosť. Viac menej aj moja práca ma podporuje v premýšľaní a filozofovaní, keďže väčšinu času pracujem sama a tak moje analytické myslenie môže prúdiť a prúdiť, až sa mi z toho niekedy točí hlava. Len akosi neviem tieto myšlienky usporiadať, neviem im dať ten sled, ktorý by z nich urobil niečo čitateľné a relevantné.
Často premýšľam kam vlastne smerujem, čo chcem dosiahnuť a ako ďaleko to všetko je. A potom si poviem, že tento čas, ktorý nastal, je časom, kedy sa učím byť spokojná s tým čo mám, kedy hľadám inšpiráciu, kedy si konečne opäť raz uvedomujem, že to nie som ja, okolo koho sa točí svet a že oveľa viac by mi malo záležať na životoch ostatních, ako na mojom osobnom šťastí. A miestami je to ťažké, vymeniť svoje sny za sny druhých. Myslím, že to neviem. Myslím, že to bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa to naučím, ak vôbec. Len človek je tak sebasústredený, že miestami pochybujem či je to vôbec možné. Táto spoločnosť, toto obdobie nám hovorí, že máme ísť za svojim, že by sme mali vždy hovoriť a vyjadrovať to, čo máme na srdci, čo si myslíme, čo cítime. Ale koľko krát sa vyjadríme spôsobom, respektíve (aby som nikoho neurazila) koľko krát som sa vyjadrila spôsobom, ktorý zranil ľudí okolo mňa? Koľko krát som seba postavila pred všetkých ostatních? Koľko krát som si myslela, že som lepšia ako niekto iný? Ani sa to nedá spočítať. Osobná tagédia, povedala by som. Nehovorím, že nie je dôležité prejavovať sa, hovoriť o svojich plánoch a snoch, pocitoch a citoch, len si uvedomujem, že je oveľa dôležitejšie naučiť sa to robiť tak, aby ľudia okolo mňa neboli zranení či deprimovaní. No čo z toho, že vždy poviem čo si myslím, či cítim presne tak ako si to myslím a cítim, keď to o chvíľu neubudem mať ani komu povedať? Len ďalšia osobná tragédia..

len krátko ..

Sotva som začala písať novú kapitola svojho života a už ju musím aj ukončiť. Andrea sa rozhodla vrátiť späť domov a tak treba obrátiť znova list a začať kapitolu, kedy môj život vo Warringtone nebude o nás dvoch, ale len o mne. Ako krásne sebecky to znie. Nuž som zvedavá čo to prinesie. Všetko so sebou prináša výhody i nevýhody, istoty i neistoty. Myslím, že kedykoľvek predtým, ak by som mala urobiť rozhodnutie, či chcem bývať úplne sama v cudzom meste v krajine inej ako mojej rodnej, asi by som povedala radikálne nie. A netvrdím, že sa mierne neobávam, len pociťujem taký ten zvláštny vnútorný pokoj, že ozaj to tak má byť, mám byť tu. Som veľmi zvedavá, čo ma tu čaká, akokoľvek veľké pozitívne či negatívne prekvapenie to bude, som presvedčená o tom, že je to cesta, ktorou musím prejsť. Lekcia, ktorú nemôžem vynechať.

Why do I sleep when there is so much to see?

Som obyčajná žena s úplne bežnými snami či túžbami. Snívam a snažím sa stáť si za svojimi snami, pomalými krokmi dôjsť do cieľa. Len z času na čas sa mi stane, že moje túžby a moje sny, hoc poprepletané bežnými ľudskými potrebami, mi prerastú cez hlavu. Niežeby som nič okrem nich nevidela, len .. niekedy mi tak prebleskne hlavou, že túžim byť úspešná. Nielen v kariére, i vo vzťahoch, túžim byť milovaná a milovať, vytvoriť bezpečný a útulný domov. Túžim sa vzdelávať, učiť sa novým veciam, postupom .. cestovať, byť tou, ktorou skutočne som úplne do špiku kosti. Niekedy sa do toho snívania a zároveň aj plánovania ako to zvládnuť tak vložím, že sa mi zdá, že to všetko ide až príliš pomaly. Život je príliš krátky na to, aby som o všetko stihla. Život je príliš komplikovaný na to, aby mi to vôbec vyšlo, čo i len zlomok toho všetkého. Chcem ozaj tak veľa? Či som len príliš netrpezlivá?
V noci si ľahnem do postele a analyzujem. Analyzujem svoj deň. Spomeniem si na to, ako mi ráno Andrea prichystala raňajky, kým som bola v sprche. Spomeniem si na to, ako mi kolega z práce ochotne pomohol, lebo som očividne blúdila. Tiež sa pousmejem nad tým, ako mi barista v kaviarni vysvetľoval, že na tom tanieri sú dva koláčiky, i keď vidím len jeden, ale to je tým, že sú to vlastne dvojičky a tak chcú byť spolu za každú cenu. Uvedomím si, aké je úžasné, keď telefonujem s mamkou a ona mi na konci rozhovoru povie, že ma ľúbi, lebo nie každá mama to vie. Či aké je to povzbudzujúce, keď mi chodia sms od mojich priateľov, alebo keď nájdem hoc i len jeden komentár na tomto blogu. Každý deň znova a znova si uvedomujem aké poklady mám. Poklady, ktoré mám od úplného začiatku, a na ktoré dokážem tak dokonale zabudnúť, keď premýšľam o tom, prečo ešte nie som tam, kam smerujem (kariéra, rodina) či kde by som chcela byť. A sú v úplne obyčajných, triviálnych veciach. Moje sny sú krásne a budú ešte krajšie ak sa splnia, no na ceste za nimi je toľko vecí, ktoré treba vidieť. Nič filozoficky zložité, nič kvantovo fyzikálne zamotané len obyčajné dni, kedy treba otvoriť oči a vidieť že i to, čo už mám a to, kam som v živote došla je vzácne a úžasné.

Fear is the Enemy

V nedeľu sme, Andrea a ja, boli na poslednej prestávke v práci spolu s Marekom. Pýtal sa nás čo sme robili späť doma, keď sme mu povedali aké funkcie sme zastávali, chytil si hlavu do rúk, následne na nás hodil pohľad i otázku typu: „A prečo ste akože šli preč?“. Ja som svoje rozhodnutie obhájila tým o čom som hovorila minule, teda snami a ambíciami, čo sa tiež nestretlo s pochopením. Osobne mi to veľmi nevadí, pretože si myslím, že ak človek po niečom túži a pracuje na tom, aby to dosiahol, niečo sa stať musí. Iste, uvedomujem si, že nie všetky pokusy a boje sú vždy víťazné, no niekedy je to proces, ktorým prejdeme, ktorý sa stane naším víťazstvom, pretože nás priučí niečomu, bez čoho by sme sa v budúcnosti nezaobišli. A niekedy, niekedy sa sny stávajú skutočnosťou. Okrem toho je tu ešte zákon zachovanie energie, ako mi minule pripomenul môj známy David Kollar, ktorý je snáď aj samotným dôkazom fungovania tohto zákona. Tak či onak, chvíľu som potom premýšľala, prečo ľudia neveria snom a zazerajú na ľudí, ktorí sú ochotní niečo obetovať či zariskovať, aby sa pokúsili dosiahnuť ich. Dôvodov by sa dalo nájsť snáď milión, mne sa hneď ako prvý v mysli vybavil strach. Strach, že sa do niečoho pustím a nedotiahnem to do konca. Strach, že zlyhám. Strach, že stratím i to málo, čo mám na ceste za niečím väčším, bohatším či krajším. Strach. A vtedy mi znova raz došlo, že strach je mojím nepriateľom. A priznajme to, je to dosť silný nepriateľ, ktorý sa dostane na miesta v mojej hlave či srdci kam len tak niekto nevstúpi. Nehovorím, že veci netreba zvážiť, rozanalyzovať, prehodnotiť, to iste, sú to dôležité veci a každý aspekt akéhokoľvek rozhodnutia treba brať do úvahy. No mať strach snívať a pracovať na malých krôčikoch /lebo sú to malé kroky, ktoré nás vedú k úspechu/ je nesprávne, dovolím si tvrdiť, že aj nebezpečné. Ľudia, ktorí písali či píšu dejiny začínali s takým istým malým snom ako ty či ja. A možno nie všetci dosiahli presne to, čo chceli, ale ak inšpirovali či povzbudili čo i len jedného človeka, ak sa na tej ceste za snom o sebe naučili len jednu jedinú vec, ak počas toho procesu spoznali čo i len jedného človeka, bez ktorého si už nevedia predstaviť život, stálo to za to.