sometimes it takes an ocean not to break

V mojom živote existujú veci, o ktorých si myslím, že by som ich už nemala riešiť, že patria minulosti a tá je vyriešená, uzatvorená. Z času na čas, ale niečo z takýchto vecí vypláva na povrch. nie sú to žiadne tragické veci, skôr maličkosti, ktoré ma robia troškou smutnou.Posledných pár hodín premýšľam nad tým, kedy som na posledy od nejakého muža počula, že som pekná, že mi to pristane, či nebodaj, že som sexi. 

Rozumejte, nikdy som nebola kráľovnou krásy, moje telo vykazuje och tak veľa nedokonalostí! Ale naučila som sa žiť s tým aká som, kým som. Dokonca mám samú seba rada :) mám nádherný pohľad, ak som náhodou neprebdela celú noc, s mojím úsmevom to tiež nie je najhoršie a keď si trošku pomôžem vysokými topánkami, dovolím si tvrdiť, že moje nohy na tom nie sú najhoršie. Pozerám sa do zrkadla a vidím omnoho viac nedokonalých vecí ako celý tento svet, no vidím aj celkom peknú ženu, ktorej črty tváre sa menia vekom, zrejem. Cez to všetko si nespomínam na deň, či mesiac, v ktorom by som od nejakého muža počula: "Hej, dnes ti to sekne." alebo "Dnes vyzeráš sviežo." alebo podobné slová, ktoré by ma uistili o tom, že nie som jediná, kto si na sebe všíma pekné veci. Vyžarovanie, charakter, úžasné veci, ktorými som bola obdarená, ktorými dokážem naplniť celú miestnosť. Pretransformovať deň či pozdvihnúť niekomu náladu, empatiou sa vložiť do života a precítiť naplno radosť i bolesť. 

Ľudia, muži, mi často hovoria aká som odvážna, že som priebojná ba až dravá. Viem, čo chcem a nebojím sa po tom natiahnuť ruku, obetovať spánok či veci, ktoré mám rada. A naozaj taká som, no miestami som už unavená z toho byť takou, skrývať, čo cítim za to, ako sa skutočne tvárim. Usmievať sa pri každej zmienke o tom, aká je tá či oná úžasná, a ešte s tým aj súhlasiť (lebo tá či oná, také skutočne sú, ale veď kto nie?) je dosť bolestivá záležitosť, keď za posledný týždeň jediný, kto vám povedal, že ste k svetu bol vás odraz v zrkadle.
Som sebavedomá žena 21.storočia, ktorú netreba viesť za ruku. 

Viete aké je najdôležitejšie slovo poslednej vety? 

Žena. Lebo v tom slovo je sila, áno, ale v tom slove, v tej definícii - vo mne, je aj krehkosť, citlivosť. Som žena. Stvorená pre lásku, stvorená pre rodinu, i pre kariéru. Žena, ktorá z času na čas potrebuje počuť, cítiť, že je výnimočná, že je krásna. A nie som jediná z tých miliónov žien na svete, ktoré sa takto cítia. 

V súčasnom svete je teraz taký zvyk, hovoriť si pekné veci, slová ocenenia len v romantických vzťahoch, aspoň na mňa to tak vplýva, ale povedzme si úprimne, bolo by to veľmi od veci, milí páni, povedať, svojej mamine, že je krásna? Veď slová uistenia a ocenenia znejú rovnako sladko a povzbudivo či už ich hovorí otec, brat, a či kamarát. 

unbroken heart.

Z času na čas vraj každý potrebuje po svojom boku mať hrdinu, niekoho kto odrazí útoky prichádzajúce do jeho osobného priestoru. Osobný priestor, tak veľká neznáma pre dnešný svet, že miestami po svojom boku  zrazu potrebujeme celú armádu, aby sme si uchránili kúsok vlastného ja. To vlastné ja, kúsok duše, kvôli ktorému potrebujeme vedľa seba mať na nepretržitej stráži anjela, lebo je tak veľa tých, čo by ju od nás radi vymámili výmenou za to, čo nám tento svet vpísal do sŕdc ako dôležité. Uchrániť si srdce je najväčšou výzvou dneška. Je milión spôsobov, ako doň vložiť nenávisť, trpkosť či pýchu. A existuje snáď ešte viac spôsobov ako v ňom udusiť život, zabiť lásku.
Niet pochýb o tom, že človek nemôže prechádzať týmto životom sám, nezáleží na tom s koľkými démonmi bojuje, nad koľkými prehráva či vyhráva, jednoducho mať vôkol seba hrdinov, ktorí chránia naše sny, mať vedľa seba armádu bojovníkov, ktorý vám vrátia zdravý pohľad na vec a mať anjelov, ktorí vás ukryjú v náručí svojich krídel, keď už nevládzete ďalej, je pre tento život nevyhnutné. A preto je dôležité uchrániť svoje srdce pred vlkmi v ovčích rúchach, pred svetom, ktorý nám nastavuje až príliš pokrivené zrkadlá, aby sme videli, čo videné byť má. Aby sme ocenili tých, ktorí stoja pri nás či práve prežívame dokonalé výšky, či  voľným pádom smerujeme k zemi.
(Tak či onak aj tu platí pravidlo oddeľovanie buriny od kvetín. Niekedy v rámci zachovania si rozumu a srdca bez zbytočných modrín je lepšie nechať niektorých ľudí za dverami našich nových (a pokojne môžu byť len pomyselné či osobnostné) začiatkov.)

melancholy.

Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš.
Neviem, kde berieš ten dojem, že som si nič nevšimla. 
Vždy som predsa bola prvá, ktotá vedela vyčítať rozhodnutia
z tvojich nemých pier, vždy som vedela, čo bude nasledovať a
a stačil na to jediný pohľad do tvojich očí. 
A teraz, teraz tu predo mnou stojíš, 
všetky emócie zbalené na stránkach denníčka, 
všetky zážitky uložené na dne skrine, ktorú už nemieniš otvoriť, 
a všetky sny v príručnej batožine dávno odbavenej na odlet. 
Stále sa tváriš, že sme to, čo sme bývali, že sa nič nezmenilo, 
nič sa nevytratilo.
Snáď môj úsmev vraví, že tomu verím, snáď ten lesk mojich očí
mieni radosť z toho, že čo i len na chvíľku si bol môj .. snáď.
Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš a ja .. ja už viac nie som
podstatná. 

(Ne)narodeninové dary

O necelý mesiac budem mať narodeniny :) Nepochybne sa mi dostane o pár úsmevov a objatí viac ako v bežný deň, dokonca viem o pár darčekoch, ktoré ma čakajú. Darčeky, dary. Kto by ich nemal rád? Posledné týždne často odpovedám na otázku, čo by ma potešilo, a veru nie je to ľahké, pretože ozaj mám pocit, že mám všetko, zaiste je pár vecí, po ktorých túžim, ktoré by mi vyčarili úsmev na tvári. Dnes som troška analyzovala svoj život a zistila som, že tie najkrašie dary som vlastne už dávno dostala. A život mi ich stále dáva! Nie sú zabalené v lesklom papieri a ani jeden ešte nebol previazaný stuhou. A väčšina z nich vyžaduje pozornosť, sebazaprenie a ochotu počúvať a učiť sa, rozširovať obzory a skúšať nové veci. Miestami ma dokonca aj trápia, niekedy ma aj rozplačú. No oveľa častejšie ma povznesú nad moju preanalyzovanosť, otvoria mi oči, aby som videla zázraky, ktoré si vekom prestávam všímať, napomenú ma, keď vidia, že moja duša či moje telo sa dostavá na miesta, kde nepatrí. Akýmsi zázrakom vo mne vidia viac, ako si človek bežne na človeku všimne, denne objavujú zákutia môjho - mietsami pokriveného - charakteru, miestami až príliš farebný vesmír myšlienok či precitlivenosť duše a to isté dovolia mne. Život mi rok čo rok, nielen na moje narodeniny, dáva úžasné dary priateľstva. Je snáď úplne nadčasovým dizajnérom v tom ako kombinuje okruh ľudí, ktorích úprimne milujem, a v ktorých nachádzam silu a odhodlanie žiť život o niečo intezívnejšie. A žiť ho tak, aby aj ja som bola aspoň z polovice tak vzácnou v životoch (tých, ktoré už poznám, alebo tých, ktoré spoznám), ako veľmi sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí stoja pri mne ( poznámka pre T.H.: povedzme si úprimne, fyzická prítomnosť je preceňovaná).