O smerovani

zivot sa sklada z miliardy miliard detailov. niektore z tych veci sa nam zdaju take nepatrne, ze im ani nedoprajeme sancu ovplyvnit nas zivot. a pritom kolko veci by mohlo byt uplne inak, ibaze polemizovat nad tym co bolo uz nema zmysel, pretoze nakoniec i tak vsetko plynie tak ako ma, i ked priznavam, pre mna samu je niekedy velmi tazke tomu verit, pretoze ako obycajna ludska bytost mam tendenciu sustredit sa na len na maly zlomok toho, co je priamo predo mnou, ten "bigger picture" mi vacsinou unika. aky zvlastny kontrast, vsak? dolezitost detailu a pohlad von z mojej krabice na vec ako na celok. obidve tak velmi dolezite, obidve tak zlozite,teda aspon miestami.
zistujem ale ci uz detail a ci celok, dolezity je asi ten vnutorny hlas ci pocit, ktory nam hovori, ci ideme spravnym smerom alebo nie. filozof by sa opytal ci ale existuje vobec nejaky smer, ktory mozno nazvat spravnym a pravdu povediac .. pochybujem, pretoze neraz som sa uz presvedcila, ze akykolvek smer naberiem, veci nakoniec pojdu tak ako maju, iste mozno cesta k cielu potrva dlhsie, ale nakoniec ho i tak dosiahneme - myslim ale, ze toto nie je o nasich pozemskych cieloch, skor o tych vnutornych, ktory vnima dusa a srdce, a ktorym casto nerozumieme. viem, znie to dost determinalisticky (ak take slovo vobec existuje),ale som presvedcena, ze i vsetky zle odbocky a vsetky chyby, ktore urobime nas nakoniec dovedu tam, kde mame byt, kde sme potrebni .. a ktovie akich uzasnich ludi stretneme, ked sa omylom ci rozhodnutim ocitneme mimo vymedzeny chodnicek ...

long time no see, ehm .. no read

dnes rano som v lietadle citala clanok o zene, co si dokonale naplanovala svoj zivot. a vsetko jej vychadzalo presne tak, ako to chcela. skola, dobry job, kariera .. ibaze nieco tomu stale chybalo, a tak si pravnicka v uspesnej firme vzala dovolenku a sla si oddychnut(ci skor nadychat sa noveho vzduchu) do new yorku. tam sa zalubila do sposobu akym tu ludia vychutnavaju kavu a vsetko co s nou suvisi (muffinky, shortbreads). po navrate domov odkazana na instantnu kavu (pretoze milovani bavime sa o dobe, v ktorej starbucks imperium neexistovalo) sa zdoverila bratovi ako velmi jej chybaju rana ci poobedia v nyc pri skinny latte a cucoriedkovom muffine. na jej prekvapenia o par dni prisiel brat s napadom vytvorit siet podobnych kaviarni v britanii. myslienka to bolo zaujimava, ale ona? pravnicka so slubnou karierou, ktora makala od svojich 16tich, aby mohla byt tym co je a zacinat biznis s kavou? to asi nie. dal jej tyzden na premyslenie. v sucastnosti je spolumajitelkou sieti uspesnych kaviarni, ktore su roztrusene po cele velkej britanii. a je stastna. a ja .. ja zasa neviem. tiez som mala plan, a nie jeden. a asi vo vsetkych som zlyhala, asi som este nic poriadne nedotiahla do konca. pravdou vsak je, ze tak ako vsetko, i ja podlieham zmenam, ci uz ma menia skusenosti ci okolnosti, ludia ci knihy. a plan, ktoreho som sa drzala ked som mala 20 rokov, nemozem byt dobrym planom pre zuzanu, ktora ma 25 .. pretoze to uz je niekto uplne iny. pamatam sa akoby to bolo vcera, ked som sedela u tiny a snivala o tom, ze raz budem stylovat obchod, vyklady, robit prehliadky .. a o pol roka som odletela do usa .. a rok a pol neskor som robila presne to, o co som snivala. a milovala som tu pracu. a milujem ju doteraz. ked som pred deviatimi mesiacmi odlietala zo slovenska, mala som plan. dostat sa na london college of fashion a studovat to co milujem, modu, styling .. nepohla som sa asi ani o centimeter blizsie tomu snu a priznavam, cista depresia.a az teraz si uvedomujem, ze to sklamanie, ktore prezivam sama zo seba, som si navodila sama. a plynie z planu, ktory som mala daaaaavno pred vsetkymi sucasnymi planmi. "az budem mat 25, budem mat to a to, vediet to a to, citit to a to" nic z toho. vsetko je inak. a vlastne az teraz mi dochadza, ze planovanie je fajn, ale nacasovanie .. to ide ovplyvnit len do istej miery. ano, priznavam, mam 25 este som ani nezacala skolu, kym moji priatelia uz rozbiehaju svoje vlastne firmy, nie som zasnubena ani v trvalom pevnom vztahu, zatial co moji priatelia sa zenia a priatelky sa vydavaju, v blizkej dobe sa mamickou nestanem .. a mozno neexistuje jedina vec, pre ktoru by moji rodicia na mna mohli byt hrdi, ale snazim sa. ucim sa, planujem, zlyhavam, bojujem so strachom .. zijem a snazim sa byt stastna. a snazim sa, aby ludia, ktorich stretam po ceste mali nieco z toho, ze stretli prave mna a momentalne mi asi staci vediet, ze existuju ludia, ktori si uz bezo mna nevedia predstavit zivot, a je im jedno, ci som uspesna vo svojich planoch a ci nie.

spomienky budúcnosti

niekedy nemôžem spať, pretože myslím na príliš veľa vecí. dnes som ležala v posteli a už sa chystala vypnúť hlavu, keď som do rúk vzalal andreja. môjho sivého plyšového medveďa, ktorého som dostala k narodeninám od dievčat z mojej skupinky na kecy campe. precious. držala som ho v rukách a spomenula si na milión vecí, ktoré sa udiali odvtedy ako som ho dostala. a je to ozaj milión vecí. milión pocitov. ale zisťujem, že niektoré veci sa nikdy nemenia, iste možno sú trocha iné ako kedysi, ale ich podstata je rovnaká. napríklad fakt, že niektorých ľudí jednoducho milujem. napríklad ako viktora. človek, za ktorého som ochotná položiť život tu a teraz, pretože pre mňa znamené tak veľa, a pritom s ním nie som tak často, nežijeme blízko seba, nestretávame sa tak často .. je to jednoducho fakt. z času na čas do života prídu ľudia, na ktorých sa zabudnúť nedá, ktorých nemilovať je nemožné. dlhý čas som si myslela, že sú to len priateľstvá, na ktorých som dlho pracovala, isteže aj úšasť druhej osoby je podstatná, ale nie je to tak. sú to aj nové priateľtsvá, ktoré ešte potrebujú tak veľa práce a sebazapierania, ktoré ma napĺňajú, a ktoré mi pripomínajú, že každou kávou, každým nádychom, kedy vyjadrujeme názor tej druhej, či tomu druhému tvoríme spomienky, tvoríme život. a viem, že o pár rokov sa pozriem na nejakú vec, nejakú nepodstatnú hlúposť, tak ako dnes na andreja, a budem vidieť priateľstvá, tváre a výnimočné momenty, ktoré mi možno teraz prídu úplne bežné. budem iná. zmenená. staršia. možno múdrejšia, možno nie. ale viem, že aj o desať rokov budú ľudia, ktorých budem jednoducho milovať, či už budú niekde v diaľke, alebo stále v mojom živote.

o myšiach a ľuďoch .. teda vlastne len o ľuďoch

neskutočne ma ľudia prekvapujú .. ako zvláštne rozmýšľajú či skôr nepremýšľajú, ako idú za svojim či cudzím snom a nepozerajú na to aký neporiadok a chaos spôsobujú ľuďom okolo seba v živote. ako robia všetko pre to, aby vyzdvihli seba a podrazili ostatních. ako dokonale predstierajú silu a sebavedomie a pritom tá ich krehkosť .. tá mi bije do očí z každého pohybu, z každého slova. ako čudne na človeka zazerajú ak urobí pre niekoho niečo milé a pozorné - hneď premýšľajú, čo asi chce, čo potrebuje, kam sa tým mieni dostať .. ako sa pretvarajú, spriadajú lži, kujú pikle .. a ani netušia ako veľmi sa sami do toho zamocú a úbližia, nielen tomu komu chcú, ale najmä sebe. ozaj neskutočné veci sa dejú. niekedy si pripadám ako úplne z inej planéty. a čo je horšie, že niekedy mám príšerny strach, že aj ja budem takáto .. alebo že už dávno takáto som. tak neviem .. čo uvidím až si konečne nastavím zrkadlo??? budem zo seba znechutená? alebo sa len budem ďalej tíško báť a bojovať s veternými mlynmy každému na smiech i keď za správne ciele?