spomienky budúcnosti

niekedy nemôžem spať, pretože myslím na príliš veľa vecí. dnes som ležala v posteli a už sa chystala vypnúť hlavu, keď som do rúk vzalal andreja. môjho sivého plyšového medveďa, ktorého som dostala k narodeninám od dievčat z mojej skupinky na kecy campe. precious. držala som ho v rukách a spomenula si na milión vecí, ktoré sa udiali odvtedy ako som ho dostala. a je to ozaj milión vecí. milión pocitov. ale zisťujem, že niektoré veci sa nikdy nemenia, iste možno sú trocha iné ako kedysi, ale ich podstata je rovnaká. napríklad fakt, že niektorých ľudí jednoducho milujem. napríklad ako viktora. človek, za ktorého som ochotná položiť život tu a teraz, pretože pre mňa znamené tak veľa, a pritom s ním nie som tak často, nežijeme blízko seba, nestretávame sa tak často .. je to jednoducho fakt. z času na čas do života prídu ľudia, na ktorých sa zabudnúť nedá, ktorých nemilovať je nemožné. dlhý čas som si myslela, že sú to len priateľstvá, na ktorých som dlho pracovala, isteže aj úšasť druhej osoby je podstatná, ale nie je to tak. sú to aj nové priateľtsvá, ktoré ešte potrebujú tak veľa práce a sebazapierania, ktoré ma napĺňajú, a ktoré mi pripomínajú, že každou kávou, každým nádychom, kedy vyjadrujeme názor tej druhej, či tomu druhému tvoríme spomienky, tvoríme život. a viem, že o pár rokov sa pozriem na nejakú vec, nejakú nepodstatnú hlúposť, tak ako dnes na andreja, a budem vidieť priateľstvá, tváre a výnimočné momenty, ktoré mi možno teraz prídu úplne bežné. budem iná. zmenená. staršia. možno múdrejšia, možno nie. ale viem, že aj o desať rokov budú ľudia, ktorých budem jednoducho milovať, či už budú niekde v diaľke, alebo stále v mojom živote.

Contemplating

Niekedy sa tak zamýšľam nad tým, že ako asi pôsobím na ľudí, aký dojem v nich zanechávam keď s nimi deň čo deň pracujem, keď s nimi preberám veci dôležité a banálne, alebo keď ich len tak míňam na preplných uliciach. V práci mi často jeden kolega, anglický pán v rokoch, hovorí, že je to úžasné ako vždy keď sa na mňa pozrie sa usmievam. Asi musím byť veľmi šťastná osoba, povedal mi raz .. a ja sa nad tým pozastavujem deň čo deň, odkedy som to počula prvýkrát. Som naozaj tak šťastná? Mám dôvod byť skutočne šťastná a zasa naopak mám dôvod nebyť šťastná? Úprimne neviem.
Ukradli mi môj milovaný mobil (milovala som ho kvôli tomu, že ma spájal s ľuďmi, nie kvôli nemu samotnému) a moja reakcia bola pár sĺz, päť minút zlosti a pretrvávajúce nepochopenie, cez to všetko deň šiel ďalej a ja som pracovala akoby sa nič nestalo. Ja som sa usmievala akoby sa nič nestalo. A nikto to nechápal, možno to bolo tým, že som si povedala, že je to len vec, nahraditeľná vec a ak ho ozaj niekto až tak veľmi potreboval, nech ho má, koniec koncov ten človek si kazí vlastnú budúcnosť.
No a tak niekedy premýšľam, že či tie moje úsmevy sú ozaj symbolom mojej vnútornej rovnováhy, alebo či sú tam len preto, lebo už viem, že ľudia ich očakávajú alebo potrebujú. Ako tak uvažujem, mohlo by to byť o tej rovnováhe, i keď v poslednej dobe mám pocit, že môj vnútorný svet je tak rozorvaný a chaotický, že potrvá stáročia až sa upokojí, ale na druhú stranu, všetko čo prežívam a zažívam ma tak obohacuje, že ten chaos mi možno ani nevadí. Ktovie. Prestávam sa v sebe vyznať a neviem ako sa k tomu postaviť, či začať paniku, alebo to nechaj voľne plynúť. Jedno je ale isté, nachádzam silu, o ktorej som ani netušila, že ju mám a prechádzam brutálnou zmenou, čo či kto zo mňa bude, to netuším, ale mám ten pocit, že to bude pozoruhodné.

About Selfishness

Miestami sa snažím samú seba presvedčiť, že mi nezáleží na veciach, na ktorých lipne tento svet. Kariéra, postavenie, peniaze, sláva či uznanie. A k tomu všetkému ešte aj usporiadaný a vyrovnaný rodinný a vnútorný svet. Presviedčam sa a nefunguje to. Záleží mi na tých veciach, možno nie v nejakom šialenom merítku, ale predsa. A tak premýšľam ako všetky tieto veci dokázať a zvládnuť, ako zmeniť život čo žijem, ako ho obrátiť o tristošesdesiat stupňov. A predsa vždy sa na tým pozastavím a poviem si: "Zuzana, ale ty tu nie si na to, aby si sa mala nejako fantasticky. Si tu na to, aby si ľuďom pomáhala, tým málom čo máš, aby si obohatila životy iných, na tom predsa záleží." No .. áno .. na tom predsa len záleží, je predsa len lepšie a vznešenejšie dávať ako brať, utešovať ako byť utešovaným .. Priznávam sa, som sebec. Chcem byť milovaná, a neviem milovať, dá sa to? Prijať lásku, ktorú sama neviem dať? Chcem byť chápaná a často sa nesnažím chápať ostatních? Dá sa to? Obávam sa, že nie.
Och aké ťažké je umierať sebe deň čo deň, aby som mohla byť svetlom pre ostatních. Aké zložité je učiť sa milovať ľudí okolo mňa bezhraničnou a bezpodmienečnou láskou. Aké je to dôležité .. Životne dôležité.

Pán Čas

Čas si plynie a nepýta sa ma, či som spokojná, či stíham všetko, čo som si zaumienila. Včerajšok sa mi nikdy nezdal nejako ďaleko, len miestami udalosti, ktoré pripisujem včerajšku sú dávno minulé. Čas ma len učí, že si mám vážíť to, čo som našla, získala. Tiež, že pozerať dole či dozadu už nemá taký význam, ako pozerať na to, čo je teraz. Som na tomto ostrove sama, to je ako byť sama na mori, a miestami premýšľam, či sa utopiť, alebo plávať ďalej. Ďen po dni hľadám tú vnutornú silu, ktorá ma ženie vpred, stáva sa, že si musím pripomínať sny, ktoré mám. A miestami mi na tých snoch snáď ani nezáleží, lebo ako som tu tak len ja a moje myšlienky, uvedomujem si, že možno je to len tá cesta za tými snami, ktorá je naplením môjho života, nie tie sny samotné. Môj čas dospieť. Zmeniť sa. Naučiť sa veci, na ktoré doma nebol čas, priestor, podmienky. Neviem. Ale počkám až mi to čas poodhalí a teším sa na to, lebo to bude nové, iné - možno ťažké a možno krásne ..

Ostáva Päť Mesiacov (+/-)

Tí, ktorí sú mi bližší vedia, že som tento rok označila za prelomový, za rok, ktorý bude výnimočný a vynikajúci. Rok zmien, nových začiatkov, krásnych vecí. Jednoducho som mala takéto pocity, keď tento rok prichádzal.
Dnes som v práci mala dosť času na premýšľanie, keďže som robila prácu, ktorá veľmi nevyžadovala môj mozog. Uvedomila som si, že viac ako pol roka je za nami a premýšľala som, čo úžasné sa stalo, čo ma nadchlo, čo povzbudilo pre ďalší život. A úprimne, napadli mi samé negatívne veci. Dva týždne pred odochodom z domu som bola na pohrebe otca jednej z mojich najbližších kamarátok a odchdádzala s miernym pocitom viny, že tam nebudem, ak by náhodou potrebovala. Dnes som sa dozvedela, že ďalšej blízkej kamarátke zomrela babka a ja tam opäť nie som. Šla som do GB za snom, ktorý sa mi zdá oveľa ďalej, ako keď som bola doma. A navyše som v tom celom sama. Život akoby mi jasným znamením dával najavo, že jednoducho to nebudem ja, kto bude plánovať aký rok bude či nebude. Jednoducho depresívny deň. A to sa tu ani nebudem rozpisovať o tom ako mi začalo byť, keď som si v hlave premietla všetky hypotézy o tom, ako by tento rok ešte len mohol dopadnúť. Ojha. Čistá tragédia.
Potom, potom som sa zamyslela ešte raz (asi potrebujem double-check, alebo niečo také). Dnes ráno sa mojej spolužiačke zo strednej školy narodilo babätko. Nádherný, zdravý chlapček. Veľmi ma to potešilo a len spomienka na to, že taká úžasná vec sa stala mi akosi vyčistila zrak. Krásne veci sa dejú v tomto roku, úžasné zmeny životov deň čo deň, i keď to možno nie je môj život, ktorý naberá úchvatný spád. Iste, ja viem, že vždy sa budú diať veci, ktoré dokážu to pozitívne zatieniť, ale kam by sa človek dostal, ak by sa neustále utápal v smútku, neúspechu či sebaľútosti? Ja neviem ako vy, ale ja tak strašne často a najmä rýchlo zabudnem oceňovať malé zázraky, či dobré veci, ktoré sa dejú v životoch iných, ak ten môj život práve nejde podľa mojich predstáv. A je to škoda, pretože si myslímm, že ak by sme sa naučili tesiť z tých drobných vecí, či úspechov a radostí našich blízkych i menej blízkych náš svet by bol pestrejší, dokonalejší. Nemám na mysli len svet ako globálnu záležitosť, ale i ten malinký vnútorný vsemír, do ktorého vpúšťame len pár ľudí.

Priatelia v Prvom Štvrťstoročí

Z času na čas nemôžem spať. Nemôžem vypnúť myslenie. Aj dnes je taký deň, respektíve aj dnes je taká noc. Dnes začína môj 25. rok života a ja sa pozerám na svoj život a uvedomujem si, že nie som presne tam, kde by som chcela byť. Ľudia, s ktorými by som chcela byť, tiež nie sú okolo mňa a ja sama ešte nie som tým, kým by som chcela byť. Noci bývajú dlhé a ak človek nespí, sú niekedy priam nekonečné. Sny bývajú krásne a krehké, ľahko sa rozbijú o netrpezlivosť či prekážky. Som odhodlaná žena, no niekedy nie som dosť silná, niekedy ma minulosť dobehne a miestami aj predbehne. Z času na čas zabúdam, že nie všetko prichádza zabalené v krásnom papieri, a že nie všetky straty znamenajú definitívny koniec. A stáva sa, že tak veľmi chránim svoje ticho, že zabúdam, ako veľmi potrebujem počuť smiech, tých korých milujem.
Dnes začína ďalší rok môjho života, ďalšia kapitola a ja nevidím lepší deň ako tento, aby som vyjadrila ako veľmi pre mňa ľudia v mojom živote znamenajú, pretože lásku si v živote človek nekúpi, ani nezaslúži. Láska buď je, alebo nie a každý z nás potrebuje niekoho, kto by pri ňom stál a ja som veľmi vďačná, že takíto ľudia v mojom živote sú. Ľudia, ktorí mi zmenili a menia život a vôbec si to možno ani neuvedomujú .. priatelia, ktorí prinášajú svetlo do tmy. Ľudia, ktorí sa so mnou delia o svoje životy, inšpirujú ma a obohacujú. A je úplne jedno, z ktorej kapitoly môjho života títo ľudia sú: či je to škola, sídliskové kamarátstvo,CB, RE PO, USA, GB či môj obľúbený bar. Ja vám ĎAKUJEM. Myslím, že lepší darček ako vedomie, že týmto svetom nekráčam sama, by som dostať ani nemohla :)

Fragile

Niekedy mám tak hlasné myšlienky, že nemôžem ani spať. Ako dnes. Mám za sebou mierne depresívny deň a premýšľam čím to vlastne je, že sa človek ráno zobudí a necíti sa dobre, že prehliada slnko, kvôli jednému bielemu mraku. Nič mi nenapadá. Viem len, že sa to stáva. A viem, že takéto dni bolia, pretože vyplavia von všetko, čo si človek ukrýva pred svetom: bolesť, strach, nenaplnené túžby, spomienky na to čo bolo a čo už nikdy nebude... a milión iných vecí. Otázkou pre mňa len ostáva, či je to ozaj potrebné? Je to pre človeka, teda budem konkrétna, je pre mňa naozaj nevyhnutné analyzovať každú jednu udalosť? Každý pohľad, slovo, tón? Nevyplavuje je to len ďalšie otázky, nespôsobuje len ďalšiu bolesť nad tým, čo som stratila, či nad tým, čo neviem nájsť? V dňoch ako je tento si želám, aby som bola niekým iným, aby som nevidela to, čo iný prehliadajú .. aby som bola len jedna z milióna, ktorá nie je tak precitlivená na podnety, ktorých mi tento svet denne ponúka na tisíce a tisíce príbehov, básni ... či jednoduchých obrazov nakreslených do piesku. Vraj mám umeleckú dušu. No miestami sa mi zdá, že mám len utrápenú dušu, ktorá potrebuje niečo vykričať do sveta, aby sa aspoň na chvíľu oslobodila od bremien, ktoré sú pre ňu príliš ťažké a poškodzujú jej jemný povrch . Akokoľvek silno pôsobím, akokoľvek odhodlane idem za niečím, o čom si myslím, že je to správne .. stále som to len ja. Len obyčajné ja, ktoré má často strach a obavy, ktoré je zraniteľné a zranené. Ak na niečo patrí nálepka „fragile“ je to moja duša ...

Self - centered

Už týždeň sa snažím nieco napísať a nič. No nechce sa mi veriť, že by ma inšpiračné dno znova pohltilo, a tak rýchlo. Nie je to tým, že by som nemala o čom písať, pretože myšlienok mám viac ako dosť. Viac menej aj moja práca ma podporuje v premýšľaní a filozofovaní, keďže väčšinu času pracujem sama a tak moje analytické myslenie môže prúdiť a prúdiť, až sa mi z toho niekedy točí hlava. Len akosi neviem tieto myšlienky usporiadať, neviem im dať ten sled, ktorý by z nich urobil niečo čitateľné a relevantné.
Často premýšľam kam vlastne smerujem, čo chcem dosiahnuť a ako ďaleko to všetko je. A potom si poviem, že tento čas, ktorý nastal, je časom, kedy sa učím byť spokojná s tým čo mám, kedy hľadám inšpiráciu, kedy si konečne opäť raz uvedomujem, že to nie som ja, okolo koho sa točí svet a že oveľa viac by mi malo záležať na životoch ostatních, ako na mojom osobnom šťastí. A miestami je to ťažké, vymeniť svoje sny za sny druhých. Myslím, že to neviem. Myslím, že to bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa to naučím, ak vôbec. Len človek je tak sebasústredený, že miestami pochybujem či je to vôbec možné. Táto spoločnosť, toto obdobie nám hovorí, že máme ísť za svojim, že by sme mali vždy hovoriť a vyjadrovať to, čo máme na srdci, čo si myslíme, čo cítime. Ale koľko krát sa vyjadríme spôsobom, respektíve (aby som nikoho neurazila) koľko krát som sa vyjadrila spôsobom, ktorý zranil ľudí okolo mňa? Koľko krát som seba postavila pred všetkých ostatních? Koľko krát som si myslela, že som lepšia ako niekto iný? Ani sa to nedá spočítať. Osobná tagédia, povedala by som. Nehovorím, že nie je dôležité prejavovať sa, hovoriť o svojich plánoch a snoch, pocitoch a citoch, len si uvedomujem, že je oveľa dôležitejšie naučiť sa to robiť tak, aby ľudia okolo mňa neboli zranení či deprimovaní. No čo z toho, že vždy poviem čo si myslím, či cítim presne tak ako si to myslím a cítim, keď to o chvíľu neubudem mať ani komu povedať? Len ďalšia osobná tragédia..

To dream a dream, to live a dream

Asi ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídem do Warringtonu budem mať zrazu toľko času na písanie či čítanie (začala som čítať knihu „Láska ako životný štýl“ od amerického psychológa Garyho Chapmana). Niežeby to doma bolo až také uponáhľané, no predsa len môj život fungoval inak, keď som bývala tri minúty chôdze od práce a mala kamarátov každé dve zastávky od seba. A veru včera večer mi bolo aj troška smutno, no dnes sa mi stala úplne bažná vec a cez to všetko pre mňa úplne výborná a milá, bola som na nákup (bola som sama, keďže Andrea ešte spala) a stretla som sa s Marekom, Čechom ktorý prišiel spolu s nami, neverili by ste aký super aký super pocit to je stretnúť v plnom nákupnom stredisku cudzincov jednu tvár, ktorú poznáte. Veľmi dobrý pocit.
Premýšľam akurát na návrhom, ktorý mi Marek dal, že či by sme sa nechceli k nim presťahovať. Majú to síce ďalej do centra ako my, ale za to do práce chodia peši (čo by nám ušetrilo 60libier mesačne), a keďže je vedľa nich knižnica majú prístup k netu (čo by síce obmedzilo moje návštevy starbucksu, ale takisto by mi to šetrilo ako čas, tak aj peniažky), plus je to domček, ktorý má aj záhradku. Všetky tri veci sú cool a tak sa mi ten návrh celkom pozdáva, uvidíme, že ako sa rozhodne Andrea, a či by nám to náš domáci, ktorý je aj ich domácim dovolil.
Inak myslím, že všetko ide ako má, zapracovali sme sa pomerne rýchlo, i keď som si istá, že je ešte milión vecí, ktoré nevieme. Práca je mierne nudná, ale za to je jej dosť. Miestami keď pripravujem objednávky a behám hore dole ako splašené kura po celom poschodí, tak si hovorím: „Zuzana, toto nemyslíš vážne, toto chceš robiť??“, ale to ma drží tak pol hodinu a vzápätí mi hneď napadne, prečo som sem vlastne šla, a že práca ktorú robím teraz, je len akousi prestupnou stanicou, teda dosť v to dúfam. Fascinuje ma ale, že keď som unavená, všetko ma bolí a chýba mi rodina, priatelia či stará práca, ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoje sny a ciele. Našťastie zatiaľ mi to všetko dochádza, zatiaľ si stále dokážem uvedomiť, že každý niekde začínal, že každý musel obetovať niečo, aby dosiahol po čom túžil. Sny sú krásne keď sa snívajú, o čo krajšie to musí byť, keď ich žijeme??

Bratislava, 22.5.2010s
Vo všeobecnosti neznášam čakanie. Som nesmierne netrpezlivá osoba. Jednu vec mám ale veľmi rada. Situáciu ako dnes, keď som do BA, spolu s Andreou, dorazila o 5 51am a lietadlo vzlieta o 11 40am :) Ja viem, mierne si protirečím, keďže to je pár dlhých hodín čakania na letisku. Ibaže to je také troška iné čakanie. Mám veľmi rada, keď môžem pozorovať ľudí, či už je to letisko, alebo nejaká kaviarnička v meste či voľačo iné, kde je množstvo ľudí. A uznajte, že ľudia sú fascinujúci a o čo lepšie to ešte je, ak máte fantáziu ako ja plus nejaké to analytické myslenie, tak to môže byť celkom pestré. Takže už dve hodiny sedím na letisku a pozerám okolo seba a premýšľam o tých ľuďoch navôkol, odkiaľ idú, za kým alebo čím letia, aké príbehy asi nosia v hlavách a všelijaké podobné veci. Viem, čudná vec, ale vcelku zábavná a snáď si pritom vycibrím aj nejkú tu časť mozgu ;)

riešenie situácií, ktoré sa ešte nestali

Minulý týždeň som sa celý čas zaoberala myšlienkou, čo budem robiť, ak sa moje sťahovanie do UK nepodarí. Teda niežeby som neodišla, ale čo ak mi len predsa bude prekážať zmena kultúry? Čo ak ten domov, ktorý si tam s Andreou vytvoríme sa jedná z nás rozhodne po čase opustiť? Čo ak odchádzam hľadať niečo, čo som mohla pokojne nájsť aj tu, prípadne niečo, čo nikdy nájsť nemám? Čo ak .. čo ak .. čo ak .. Myslím, že by nebol problém na každý jeden deň z celého roka sem napísať tak desať otázok. Len tie odpovede .. Alebo záruky či istoty. S nimi to už je zložitejšie. Nikto mi nemôže povedať akým smerom by sa mal uberať môj život, alebo či to či ono rozhodnutie je správne či nesprávne. Niežeby moji priatelia či rodičia ponúkajúci mi radu nemali čo povedať do môjho života, či snáď neboli dostatočne kompetentní, ibaže niektoré rozhodnutia človek musí robiť sám. Je múdre učiť sa na chybách druhých, no niekedy sú to až naše vlastné chyby, ktoré nám otvoria oči (či srdce, záleží na tom, kde je problém). S rozhodnutiami ale prichádzajú aj obavy. Aspoň zvyknú. A tak som sa minulý týždeň prichytila už nielen pri rozmýšľaní, ale aj pri strachovaní, veľmi aktívnom strachovaní. V hlave som si premietla tisíc situácií, ktoré sa možno nikdy nestanú a začala som ich riešiť, pozerať sa na ne z rôznych uhlov.
V jeden z týchto dní som si otvorila inbox a mala som tam správu od spolužiaka z gymnázia: "Tuším si mi raz dala tento citát, tak ti ho teraz vraciam späť. Nech sa ti darí. Mt 6:34" (pozdravujem Michala:)). A bolo .. odpovede na moje myšlienky, otázky "čo ak.." i moje nekonečné strachovanie a plánovanie ako z čoho von a kam ďalej: Matúš 6:34: "Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia."
A je to tak. Človek nevie čo zajtrajšok prinesie, prečo sa oň strachovať? Prečo prehliadať radosti a krásy tohoto okamihu, ktorý mám tu a teraz, pre ten, ktorý ani nemusí prísť?

nepatrné momenty života

už pár rokov samú seba presviedčam, že niektoré udalosti nie sú až tak dôležité, že nie všetko, čo sa stane má moc meniť môj život, moje postoje. ak sa niečo také vyskytne, nejaká "maličkosť", tak ju snáď neberiem do úvahy až do chvíle, kedy moje srdce mi vraví: "počuj, všetko čo sa práve odohralo ťa ovplyvní. iste zlomí ťa to, ale máš na to, aby si pozbierala tie kúsky a pohla sa ďalej". moje racio však na to povie: "prosím ťa .. to nemôžeš myslieť vážne? taká hlúposť a ty sa tu tváriš akoby sa ti rúcal svet .. sa preber". čomu veriť? jeden človek mi raz povedal, ak by sme vraj všetci počúvali svoje srdce viac, respektíve svoju intuíciu či city, svet by bol oveľa krajší. pravda je, že niekedy rozum nestačí. a pravda je tiež, že srdce je niekedy slepé.
všetko, čo som sa naučila, kadžé jedno slovo v každej knihe, ktorú som prečítala .. nič z toho ma nedokáže definovať. ani moje srdce, akokoľvek zlomené či uzdravené, ustráchané či statočné, ani to nedokáže skutočne povedať, kým som. len spojenie tých dvoch (vlastne by tu malo byť troch, keďže mám aj dušu) je tým, kým som ja. a ak moja hlava kričí "stop" a moje srdce piští "ďalej" nastáva .. nazvem to chaos. čo s takým chaosom? prečkať ho? či sa pokúsiť ho riešiť? odpoveď nemám. viem len, že pred rokmi som riešila takúto situáciu, kedy hlava vedela, že tie city, ktoré srdce má už neslúžia na dobré. nebudujú nové veci, nie sú inšpiráciou ani potešením. srdce si však myslelo niečo iné. a tak bum, chaos. a ja. nechala som to tak. dni šli, týždne utekali a rokmi ma už len milosť držala pri živote (a stále drží).
kolobeh vecí života mi všetko vyplavil späť. môj chaos. následky vznikuté z veci, ktorej som nepripisovala žiaden význam, žiadnu extra moc. ale už to nie je ten chaos. už to nie je bezmocnosť, ani hnev. možnu trošku sklamania. tak teda po rokoch tu opäť stojím a môj rozum mi hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - výšky i pády ma naučili mnohým veciam, moje srdce hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - smiech i slzy sa neminuli účinkom, očistili a uzdravili.
len jedna vec je mi z tohoto jasná (keďže "hádky" srdca a rozumu vyriešiť neviem): ani jednu chvíľu v živote, ani jeden nepatrný moment netreba podceňovať. človek sa mení, rastie, dospieva, starne .. zomiera starému a rodí sa pre nové. každý deň.

I .. I would love to know ..
but some things, you just don't question.

Sny padajú a trieštia sa na drobné kryštáliky

raz ich budem chcieť pozbierať, to viem, no teraz ..

Viem, že ak moje kolená klesnú k zemi, nevstanem ..

tak ľahko nevstanem.

Pozeráš sa na mňa a vidíš ma vo svetle, a vidíš ma s úsmevom ..

No každý jeden deň vykupujem ..

Slzy, slzy, slzy ..

Daždivý jún, mokrý november, upršaný rok.

A zasa .. moja duša padá a zostávajú len čriepky ..

Pomôžeš mi ich zodvihnúť?

Pozliepať?

S kým sa to vlastne rozprávam?

Veď samota nepozná ani Boha.

Kým sa to na mňa nezačalo hrnúť zo všetkých strán, ani mi to neprišlo na um. Ľudia čítajú moje básne a pýtajú sa ma, ako dlho a kedy a kto .. Prepáčte mi, ale ja nie som zaľúbená. Viem tie básne znejú milostne a niekedy možno i sladko, no nie je to ten stav, v ktorom sa nachádzam. Nerozhodla som sa milovať niekoho. Nezasiahol ma nijaký šíp. Viem, budete namietať, že to moje podvedomie či nevedomie to už dávno vie, a len ja zo strachu pred odmietutím či nenaplnením, sa to bojím priznať. Pokojne, psychologické úvahy ma vždy interesovali, i keď ich záver bol (či je) mylný.

Odišiel si žiť svoj život

Povedal si, že teraz sa vody oceánov upokoja ..

Ale čo ja?

Tvoj tieň visí v mojom srdci ako smutná pripomienka lásky

Melanchóliou otrávená myseľ už nevníma ani úsmevy

Slnko sčernalo v ozvene tvojho hlasu,

všetky - všetky svetlá zhasli

Och láska, tvoj pokojný oceán neuhasí môj oheň ...

Neviem koľko ešte krát, vydržím tu takto stáť ..

S hlavou sklonenou,

láskou prekliatou,

nádejou plačúcou

a pýchou rozliatou.

Neviem koľko ešte krát, chceš ma nechať takto stáť ..

Asi ťa nenávidím a milujem zároveň

Nepoznám a predsa vidím každý deň

Stúpam po schodoch z cigaretového dymu

Hasím smäd z vodopádu pseudolásky

A nechápem prečo tu nikdy nie si ..

MISSing YOU

-

Si a zároveň nie si

Žijes len nie v mojom svete

Niekedy mi to príde ako chyba

Zlé obsadenie úloh v dlho očakávanej hre

Nespráven kulisy na javisku

Ty tam a ja tu

Tvoj hlas formujúci moje srdce

Moja modlitba rozväzujúca tvoj život

Viem, Boh nerobí chyby

Jediným pohľadom na kríž

Znova a znova objavujem, že

My dvaja sme spojení v Ňom

Naše svety síce nepretkanéspoločnou niťou

No naše životy, oba vpísané do večnosti

v mojich snoch zdalo sa mi,
ze mam tie kridla, ktore ta zdobia.
letela som a letela
magickost oblohy mi bola priatelkou
a vietor mojim spolocnikom
a ked sa mraky zmenili v ciernavu
anjeli natierali moje pery medom
aby som nezoslabla
a viedli ma az tam
kde ma objalo narucie dokonalej Lasky