Fear is the Enemy

V nedeľu sme, Andrea a ja, boli na poslednej prestávke v práci spolu s Marekom. Pýtal sa nás čo sme robili späť doma, keď sme mu povedali aké funkcie sme zastávali, chytil si hlavu do rúk, následne na nás hodil pohľad i otázku typu: „A prečo ste akože šli preč?“. Ja som svoje rozhodnutie obhájila tým o čom som hovorila minule, teda snami a ambíciami, čo sa tiež nestretlo s pochopením. Osobne mi to veľmi nevadí, pretože si myslím, že ak človek po niečom túži a pracuje na tom, aby to dosiahol, niečo sa stať musí. Iste, uvedomujem si, že nie všetky pokusy a boje sú vždy víťazné, no niekedy je to proces, ktorým prejdeme, ktorý sa stane naším víťazstvom, pretože nás priučí niečomu, bez čoho by sme sa v budúcnosti nezaobišli. A niekedy, niekedy sa sny stávajú skutočnosťou. Okrem toho je tu ešte zákon zachovanie energie, ako mi minule pripomenul môj známy David Kollar, ktorý je snáď aj samotným dôkazom fungovania tohto zákona. Tak či onak, chvíľu som potom premýšľala, prečo ľudia neveria snom a zazerajú na ľudí, ktorí sú ochotní niečo obetovať či zariskovať, aby sa pokúsili dosiahnuť ich. Dôvodov by sa dalo nájsť snáď milión, mne sa hneď ako prvý v mysli vybavil strach. Strach, že sa do niečoho pustím a nedotiahnem to do konca. Strach, že zlyhám. Strach, že stratím i to málo, čo mám na ceste za niečím väčším, bohatším či krajším. Strach. A vtedy mi znova raz došlo, že strach je mojím nepriateľom. A priznajme to, je to dosť silný nepriateľ, ktorý sa dostane na miesta v mojej hlave či srdci kam len tak niekto nevstúpi. Nehovorím, že veci netreba zvážiť, rozanalyzovať, prehodnotiť, to iste, sú to dôležité veci a každý aspekt akéhokoľvek rozhodnutia treba brať do úvahy. No mať strach snívať a pracovať na malých krôčikoch /lebo sú to malé kroky, ktoré nás vedú k úspechu/ je nesprávne, dovolím si tvrdiť, že aj nebezpečné. Ľudia, ktorí písali či píšu dejiny začínali s takým istým malým snom ako ty či ja. A možno nie všetci dosiahli presne to, čo chceli, ale ak inšpirovali či povzbudili čo i len jedného človeka, ak sa na tej ceste za snom o sebe naučili len jednu jedinú vec, ak počas toho procesu spoznali čo i len jedného človeka, bez ktorého si už nevedia predstaviť život, stálo to za to.

Proces

Niekedy si želám, aby som vedela, čo sa stane. Kde asi budem o desať rokov, čo budem robiť, kým budem. No potom si hovorím, či by celý ten proces, ktorý musím prejsť, všetky prekážky, ktoré musím zdolať, či radosti, ktorý si mám ešte len vychutnať, nebol o to chudobnejší. Pozrime sa na to bližšie: mám pomaly dvadsaťpäť rokov, dobré rodinné zázemie, priateľov, prácu, ktorá spadá do stredného manažmentu a ktorá ma navyše aj baví. A ja sa jedného pekného dňa sa zbalím a odletím do cudzej krajiny, kde nemám žiadne zázemie, žiadnych priateľov (ak pozerám na miesto, na ktorom sa práve nachádzam), žiadnu rodinu a začnem tu pracovať síce pre značku, ktorá má meno, no som niekde na chvostíku, keďže moja práca sa radí medzi manuálnu. Aká zmena, najmä pre niekoho, kto dbá na to ako vyzerá, ako vystupuje a aké má postavenie v spoločnosti. Viem, že minimálne pár ľudí si myslí, že som úplne šialená, keď opúšťam to čo mám, aby som začala niekde, kde nemám nič. Keď pracujem rukami, namiesto toho, aby som pracovala hlavou, lebo veď „ty na to máš“. No možno mám a možno nemám. Možno som sa zbláznila a možno nie. Jedno však viem s istotou: mám sen a ten sen, potreboval iné prostredie, ten sen potrebuje, aby som bola tu, aby som začínala od nuly, aby on mohol rásť. Celý tento proces, akokoľvek bolestivý či namáhavý stojí za to, i keď vôbec neviem, či je naplnenie mojich snov či túžob reálne, verím, že sú veci, ktoré sa potrebujem naučiť tu kde práve som, s tým čo práve mám. Šanca, že uspejem je taká istá ako šanca, že zlyhám, no myslím, že by som zo seba bola oveľa viac sklamaná, ak by som to celé nevyskúšala, vždy je to tak, že človek ľutuje viac to, čo neurobil ako to, čo urobil, aspoň v mojom prípade to tak vždy bolo.

To dream a dream, to live a dream

Asi ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídem do Warringtonu budem mať zrazu toľko času na písanie či čítanie (začala som čítať knihu „Láska ako životný štýl“ od amerického psychológa Garyho Chapmana). Niežeby to doma bolo až také uponáhľané, no predsa len môj život fungoval inak, keď som bývala tri minúty chôdze od práce a mala kamarátov každé dve zastávky od seba. A veru včera večer mi bolo aj troška smutno, no dnes sa mi stala úplne bažná vec a cez to všetko pre mňa úplne výborná a milá, bola som na nákup (bola som sama, keďže Andrea ešte spala) a stretla som sa s Marekom, Čechom ktorý prišiel spolu s nami, neverili by ste aký super aký super pocit to je stretnúť v plnom nákupnom stredisku cudzincov jednu tvár, ktorú poznáte. Veľmi dobrý pocit.
Premýšľam akurát na návrhom, ktorý mi Marek dal, že či by sme sa nechceli k nim presťahovať. Majú to síce ďalej do centra ako my, ale za to do práce chodia peši (čo by nám ušetrilo 60libier mesačne), a keďže je vedľa nich knižnica majú prístup k netu (čo by síce obmedzilo moje návštevy starbucksu, ale takisto by mi to šetrilo ako čas, tak aj peniažky), plus je to domček, ktorý má aj záhradku. Všetky tri veci sú cool a tak sa mi ten návrh celkom pozdáva, uvidíme, že ako sa rozhodne Andrea, a či by nám to náš domáci, ktorý je aj ich domácim dovolil.
Inak myslím, že všetko ide ako má, zapracovali sme sa pomerne rýchlo, i keď som si istá, že je ešte milión vecí, ktoré nevieme. Práca je mierne nudná, ale za to je jej dosť. Miestami keď pripravujem objednávky a behám hore dole ako splašené kura po celom poschodí, tak si hovorím: „Zuzana, toto nemyslíš vážne, toto chceš robiť??“, ale to ma drží tak pol hodinu a vzápätí mi hneď napadne, prečo som sem vlastne šla, a že práca ktorú robím teraz, je len akousi prestupnou stanicou, teda dosť v to dúfam. Fascinuje ma ale, že keď som unavená, všetko ma bolí a chýba mi rodina, priatelia či stará práca, ako rýchlo dokážem zabudnúť na svoje sny a ciele. Našťastie zatiaľ mi to všetko dochádza, zatiaľ si stále dokážem uvedomiť, že každý niekde začínal, že každý musel obetovať niečo, aby dosiahol po čom túžil. Sny sú krásne keď sa snívajú, o čo krajšie to musí byť, keď ich žijeme??

Bratislava, 22.5.2010s
Vo všeobecnosti neznášam čakanie. Som nesmierne netrpezlivá osoba. Jednu vec mám ale veľmi rada. Situáciu ako dnes, keď som do BA, spolu s Andreou, dorazila o 5 51am a lietadlo vzlieta o 11 40am :) Ja viem, mierne si protirečím, keďže to je pár dlhých hodín čakania na letisku. Ibaže to je také troška iné čakanie. Mám veľmi rada, keď môžem pozorovať ľudí, či už je to letisko, alebo nejaká kaviarnička v meste či voľačo iné, kde je množstvo ľudí. A uznajte, že ľudia sú fascinujúci a o čo lepšie to ešte je, ak máte fantáziu ako ja plus nejaké to analytické myslenie, tak to môže byť celkom pestré. Takže už dve hodiny sedím na letisku a pozerám okolo seba a premýšľam o tých ľuďoch navôkol, odkiaľ idú, za kým alebo čím letia, aké príbehy asi nosia v hlavách a všelijaké podobné veci. Viem, čudná vec, ale vcelku zábavná a snáď si pritom vycibrím aj nejkú tu časť mozgu ;)