riešenie situácií, ktoré sa ešte nestali

Minulý týždeň som sa celý čas zaoberala myšlienkou, čo budem robiť, ak sa moje sťahovanie do UK nepodarí. Teda niežeby som neodišla, ale čo ak mi len predsa bude prekážať zmena kultúry? Čo ak ten domov, ktorý si tam s Andreou vytvoríme sa jedná z nás rozhodne po čase opustiť? Čo ak odchádzam hľadať niečo, čo som mohla pokojne nájsť aj tu, prípadne niečo, čo nikdy nájsť nemám? Čo ak .. čo ak .. čo ak .. Myslím, že by nebol problém na každý jeden deň z celého roka sem napísať tak desať otázok. Len tie odpovede .. Alebo záruky či istoty. S nimi to už je zložitejšie. Nikto mi nemôže povedať akým smerom by sa mal uberať môj život, alebo či to či ono rozhodnutie je správne či nesprávne. Niežeby moji priatelia či rodičia ponúkajúci mi radu nemali čo povedať do môjho života, či snáď neboli dostatočne kompetentní, ibaže niektoré rozhodnutia človek musí robiť sám. Je múdre učiť sa na chybách druhých, no niekedy sú to až naše vlastné chyby, ktoré nám otvoria oči (či srdce, záleží na tom, kde je problém). S rozhodnutiami ale prichádzajú aj obavy. Aspoň zvyknú. A tak som sa minulý týždeň prichytila už nielen pri rozmýšľaní, ale aj pri strachovaní, veľmi aktívnom strachovaní. V hlave som si premietla tisíc situácií, ktoré sa možno nikdy nestanú a začala som ich riešiť, pozerať sa na ne z rôznych uhlov.
V jeden z týchto dní som si otvorila inbox a mala som tam správu od spolužiaka z gymnázia: "Tuším si mi raz dala tento citát, tak ti ho teraz vraciam späť. Nech sa ti darí. Mt 6:34" (pozdravujem Michala:)). A bolo .. odpovede na moje myšlienky, otázky "čo ak.." i moje nekonečné strachovanie a plánovanie ako z čoho von a kam ďalej: Matúš 6:34: "Nebuďte teda ustarostení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia."
A je to tak. Človek nevie čo zajtrajšok prinesie, prečo sa oň strachovať? Prečo prehliadať radosti a krásy tohoto okamihu, ktorý mám tu a teraz, pre ten, ktorý ani nemusí prísť?

nepatrné momenty života

už pár rokov samú seba presviedčam, že niektoré udalosti nie sú až tak dôležité, že nie všetko, čo sa stane má moc meniť môj život, moje postoje. ak sa niečo také vyskytne, nejaká "maličkosť", tak ju snáď neberiem do úvahy až do chvíle, kedy moje srdce mi vraví: "počuj, všetko čo sa práve odohralo ťa ovplyvní. iste zlomí ťa to, ale máš na to, aby si pozbierala tie kúsky a pohla sa ďalej". moje racio však na to povie: "prosím ťa .. to nemôžeš myslieť vážne? taká hlúposť a ty sa tu tváriš akoby sa ti rúcal svet .. sa preber". čomu veriť? jeden človek mi raz povedal, ak by sme vraj všetci počúvali svoje srdce viac, respektíve svoju intuíciu či city, svet by bol oveľa krajší. pravda je, že niekedy rozum nestačí. a pravda je tiež, že srdce je niekedy slepé.
všetko, čo som sa naučila, kadžé jedno slovo v každej knihe, ktorú som prečítala .. nič z toho ma nedokáže definovať. ani moje srdce, akokoľvek zlomené či uzdravené, ustráchané či statočné, ani to nedokáže skutočne povedať, kým som. len spojenie tých dvoch (vlastne by tu malo byť troch, keďže mám aj dušu) je tým, kým som ja. a ak moja hlava kričí "stop" a moje srdce piští "ďalej" nastáva .. nazvem to chaos. čo s takým chaosom? prečkať ho? či sa pokúsiť ho riešiť? odpoveď nemám. viem len, že pred rokmi som riešila takúto situáciu, kedy hlava vedela, že tie city, ktoré srdce má už neslúžia na dobré. nebudujú nové veci, nie sú inšpiráciou ani potešením. srdce si však myslelo niečo iné. a tak bum, chaos. a ja. nechala som to tak. dni šli, týždne utekali a rokmi ma už len milosť držala pri živote (a stále drží).
kolobeh vecí života mi všetko vyplavil späť. môj chaos. následky vznikuté z veci, ktorej som nepripisovala žiaden význam, žiadnu extra moc. ale už to nie je ten chaos. už to nie je bezmocnosť, ani hnev. možnu trošku sklamania. tak teda po rokoch tu opäť stojím a môj rozum mi hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - výšky i pády ma naučili mnohým veciam, moje srdce hovorí, že všetko čo sa stalo, bolo dobré - smiech i slzy sa neminuli účinkom, očistili a uzdravili.
len jedna vec je mi z tohoto jasná (keďže "hádky" srdca a rozumu vyriešiť neviem): ani jednu chvíľu v živote, ani jeden nepatrný moment netreba podceňovať. človek sa mení, rastie, dospieva, starne .. zomiera starému a rodí sa pre nové. každý deň.

len pre istotu ..

len pre istotu napíšem, že posledných neviem koľko strán tohoto blogu sú básne staré i niekoľko rokov .. ak sa preklikáte ešte ďalej, nájdete tam moje príspevky z usa a podobne .. to len, aby sa niekto nestratil ;) kritiku na môj americký život či na moju tvorbu prijímam i naďalej, ak by niekoho kopla múza :)

Resuscitácia blogu :)

S prichádzajúcimi životnými zmenami som sa rozhodla oživiť blog :) Snáď sa nájde niekto, kto sem z času na čas skočí a ak nie, bude to pre mňa aspoň dobrá terapia :) vypísať zo seba všetko, čo sa bude diať :D
Pre nezainteresovaných: V priebeho dvoch týťdňov opsutím územie Slovenskej republiky a odsťahujem sa do UK, konkrétne do WARRINGTONu, kde budem pre začiatok pracovať pre spoločnosť MARKS AND SPENCER. Odchádzam spolu s kolegyňou z RESERVED, ktorú by snáď už trebalo nazývať skôr priateľkou ako kolegyňou AĎKOU KOPILCOVOU .
Veľa ľudí sa ma pýtalo prečo chcem odísť, keď mám prácu, ktorá ma baví, rodinu, ktorá ma miluje a priateľov, ktorým z času na čas chýbam ;) Človek si žije svoj život, ráno sa budí, aby zistil, že všetko je tak ako má byť a jemu v živote nič nechýba. Aspoň tak si väčšina z nás život predstavuje. Samozrejme je to pekná predstava. A boli časy, kedy som sa budila do takých rán, ale tie už pominuli. Je na čase nájsť nové rána a nové noci. Jednoducho cítim, že je potrebná zmena, že ešte mám šancu porásť v tom, čo rada robím, že je milión vecí, ktoré sa ešte môžem naučiť. No tu to nie je možné. A tak som sa rozhodla pre sťahovanie (a nebolo to rozhodnutie, ktoré by prišlo z dňa na deň - myslím, že mi to trvalo takých dobrých 5 mesiacov), pre zmenu, možno rapídnu, no nevyhnutnú. A teším sa na ňu, teším sa na nové nápady a idey, ktoré ma navštívia a dúfam, že ich bude mnoho.
Iste, sú veci, ktorých sa obávam, no všetko v živote prináša riziká a asi by bolo hlúpe premárniť život premýšľaním nad tým, že by som snáď mohla z času na čas utržiť nejaký ten škrabanec. No teda istotne viem, že ja tak život prežiť nechcem, čo má byť bude .. a príde to v čas, v ktorý to má prísť a snáď na to všetko budem pripravená :)