„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí a nevystatuje sa. Láska
nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle a neraduje sa z neprávosti,
ale teší s pravdou. Láska všetko znesie, všetkému verí a všetko pretrpí.
Láska nikdy neprestáva.“
(1.list Korintským 13 kapitola)
Všetko pominie, no láska zostáva a v jej mene sa dejú zázračné
veci, o tom niet pochýb. Život však prináša situácie, kedy v mene lásky
prídu i veci, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Teda nemali by mať. V mene
lásky človek narobil v histórii čudesné veci, nastolil situácie, s ktorými
by láska istotne nesúhlasila. V mene lásky človek klamal, v mene lásky
človek podvádzal, v mene najvyššieho (a možno aj jediného) princípu celého
vesmíru človek vraždil. Potupil lásku a vzal jej všetky jej cnosti, urobil
z nej slabosť namiesto sily, okradol ju o jej pravú cenu, prispôsobil
si jej charakter tomu, čo mu práve vyhovovalo.
Nie jedna pieseň či báseň mi deň čo deň pripomína, že láska bolí. Ale
moment .. pýtam sa sama seba už milión prvý krát, či mi to pripomínajú, alebo
sa ma o tom snažia presvedčiť. Nie som asi odborníkom na lásku, neskúmala
som ju. Jediné čo o nej viem je, že bez nej sa ťažko dýcha, ak vôbec. Viem
o nej len toľko, koľko mi sama odkryla v životoch ľudí, ktorí žijú v mojom
živote. V oddanosti mojich rodičov, v maličkých zázrakoch v podobe
mojich priateľov. Láska naozaj je dobrotivá, láska naozaj všetko znáša a pretrpí,
lebo vidí zmysel vo veciach, ktoré svet nechápe. Zaiste vo vzťahoch prichádzajú
úskalia, hádky či nezhody, no hneď po nich prichádza odpustenie, pretože cit,
ktorý tam žije je silnejší než smrť, pretože láska, tá naozaj nikdy neprestáva.
To, čo nás bolí vo vzťahoch, nech už sú romantické, rodičovské či
priateľské, nie je láska. Je to naše sebectvo, neschopnosť odovzdať sa či
otvoriť sa, a možno aj naše (prehnané) očakávania. Človek vo svojom krátkom
živote zápasí s veľa vecami. Často je príliš slabý robiť rozhodnutia, ktoré
sú potrebné, často sa stáva chladným a bojí sa zlyhania, všetko sú to
úplne prirodzené veci. Je to väčšinou strach, ktorý nás núti (priamo či
nepriamo) robiť rozhodnutia, ktoré nás neskôr bolia.
Skúste po prečítaní tohto príspevku namiesto slova láska v tej citácii
hore hovoriť svoje meno v spojení s nejakou osobou, o ktorej tvrdíte,
že ju máte radi, či dokonca ju ľúbite. Ja som to urobila. A teraz viem, že
sa mám ešte veľa čo učiť o láske, a že by som mala veľmi opatrne
používať slovko „ľúbim“, lebo priznajme si, polovicu z vlastností lásky,
tá moja nemá. A ja nechcem žiť svoj život nejakou pseudoláskou. Nikto z ľudí,
o ktorých tvrdím, že ich milujem si to predsa nezaslúži.
