melancholy.

Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš.
Neviem, kde berieš ten dojem, že som si nič nevšimla. 
Vždy som predsa bola prvá, ktotá vedela vyčítať rozhodnutia
z tvojich nemých pier, vždy som vedela, čo bude nasledovať a
a stačil na to jediný pohľad do tvojich očí. 
A teraz, teraz tu predo mnou stojíš, 
všetky emócie zbalené na stránkach denníčka, 
všetky zážitky uložené na dne skrine, ktorú už nemieniš otvoriť, 
a všetky sny v príručnej batožine dávno odbavenej na odlet. 
Stále sa tváriš, že sme to, čo sme bývali, že sa nič nezmenilo, 
nič sa nevytratilo.
Snáď môj úsmev vraví, že tomu verím, snáď ten lesk mojich očí
mieni radosť z toho, že čo i len na chvíľku si bol môj .. snáď.
Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš a ja .. ja už viac nie som
podstatná. 

(Ne)narodeninové dary

O necelý mesiac budem mať narodeniny :) Nepochybne sa mi dostane o pár úsmevov a objatí viac ako v bežný deň, dokonca viem o pár darčekoch, ktoré ma čakajú. Darčeky, dary. Kto by ich nemal rád? Posledné týždne často odpovedám na otázku, čo by ma potešilo, a veru nie je to ľahké, pretože ozaj mám pocit, že mám všetko, zaiste je pár vecí, po ktorých túžim, ktoré by mi vyčarili úsmev na tvári. Dnes som troška analyzovala svoj život a zistila som, že tie najkrašie dary som vlastne už dávno dostala. A život mi ich stále dáva! Nie sú zabalené v lesklom papieri a ani jeden ešte nebol previazaný stuhou. A väčšina z nich vyžaduje pozornosť, sebazaprenie a ochotu počúvať a učiť sa, rozširovať obzory a skúšať nové veci. Miestami ma dokonca aj trápia, niekedy ma aj rozplačú. No oveľa častejšie ma povznesú nad moju preanalyzovanosť, otvoria mi oči, aby som videla zázraky, ktoré si vekom prestávam všímať, napomenú ma, keď vidia, že moja duša či moje telo sa dostavá na miesta, kde nepatrí. Akýmsi zázrakom vo mne vidia viac, ako si človek bežne na človeku všimne, denne objavujú zákutia môjho - mietsami pokriveného - charakteru, miestami až príliš farebný vesmír myšlienok či precitlivenosť duše a to isté dovolia mne. Život mi rok čo rok, nielen na moje narodeniny, dáva úžasné dary priateľstva. Je snáď úplne nadčasovým dizajnérom v tom ako kombinuje okruh ľudí, ktorích úprimne milujem, a v ktorých nachádzam silu a odhodlanie žiť život o niečo intezívnejšie. A žiť ho tak, aby aj ja som bola aspoň z polovice tak vzácnou v životoch (tých, ktoré už poznám, alebo tých, ktoré spoznám), ako veľmi sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí stoja pri mne ( poznámka pre T.H.: povedzme si úprimne, fyzická prítomnosť je preceňovaná).

Spokojná. Tu a teraz.

Mám rada dni, ktoré prekypujú inšpiráciou. Dni, kedy je moja energia využitá na milión percent, dni kedy sa nové veci rodia úplne spontánne a ľahko. Momenty, okolím považované za úplne obyčajné, no pre mňa vrcholne uspokojivé a povznášajúce. Dnešný deň taký vôbec nebol, strávila som ho na melancholickom obláčiku, zababušená v perinách miernej depresie, zatiaľ čo svet vonku ponúkal širokú paletu dokonalých a sýtych farieb. Ako deň ubiehal vymyslela som si asi tisíc plánov čo s ním a ďalších tisíc dôvodov, prečo sú tie plány nedokonalé, povrchné či nezrealizovateľné. Miestami mám pocit, že dni okolo mňa len ubiehajú, rútia sa ako divoká voda korytom rieky a ja len stojím opodiaľ a premýšľam, čo by sa stalo, ak by som sa tou vodou nechala strhnúť. Utopila by som sa či dosiahla novej zeme, nového začiatku na konci toho prúdu? Odpoveď na túto otázku je celkom neznáma, ako celá moja budúcnosť. Cez všetkú nespokojnosť či nestálosť v mojom živote, sú momenty, kedy sa cítim úplne dokonalo. Dnes večer po prechádzke starým mestom, po obdivných pohľadoch na renesančné budovy a trendové ženy dneška som zakotvila v kaviarničke, kde úplne zapadnutá do kresla, pri sŕkaní kávy, som si uvedomila aká som vlastne spokojná, i keď deň čo deň bojujem s cieľmi, ktoré neviem dosiahnuť, s láskou, ktorú nedokážem precítiť, so sebeckosťou, ktorú nedokážem poraziť.
Existujú ľudia, ktorí mi tak strašne chýbajú a pár z nich som snáď ešte ani nespoznala, démoni, ktorých musím za každú cenu poraziť .. Cez to všetko som, z akejsi dokonalej milosti, spokojná .. úplne spokojná.

in the name of love

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí a nevystatuje sa. Láska nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle a neraduje sa z neprávosti, ale teší s pravdou. Láska všetko znesie, všetkému verí a všetko pretrpí. Láska nikdy neprestáva.“

 (1.list Korintským 13 kapitola)

Všetko pominie, no láska zostáva a v jej mene sa dejú zázračné veci, o tom niet pochýb. Život však prináša situácie, kedy v mene lásky prídu i veci, ktoré s ňou nemajú nič spoločné. Teda nemali by mať. V mene lásky človek narobil v histórii čudesné veci, nastolil situácie, s ktorými by láska istotne nesúhlasila. V mene lásky človek klamal, v mene lásky človek podvádzal, v mene najvyššieho (a možno aj jediného) princípu celého vesmíru človek vraždil. Potupil lásku a vzal jej všetky jej cnosti, urobil z nej slabosť namiesto sily, okradol ju o jej pravú cenu, prispôsobil si jej charakter tomu, čo mu práve vyhovovalo.

Nie jedna pieseň či báseň mi deň čo deň pripomína, že láska bolí. Ale moment .. pýtam sa sama seba už milión prvý krát, či mi to pripomínajú, alebo sa ma o tom snažia presvedčiť. Nie som asi odborníkom na lásku, neskúmala som ju. Jediné čo o nej viem je, že bez nej sa ťažko dýcha, ak vôbec. Viem o nej len toľko, koľko mi sama odkryla v životoch ľudí, ktorí žijú v mojom živote. V oddanosti mojich rodičov, v maličkých zázrakoch v podobe mojich priateľov. Láska naozaj je dobrotivá, láska naozaj všetko znáša a pretrpí, lebo vidí zmysel vo veciach, ktoré svet nechápe. Zaiste vo vzťahoch prichádzajú úskalia, hádky či nezhody, no hneď po nich prichádza odpustenie, pretože cit, ktorý tam žije je silnejší než smrť, pretože láska, tá naozaj nikdy neprestáva.

To, čo nás bolí vo vzťahoch, nech už sú romantické, rodičovské či priateľské, nie je láska. Je to naše sebectvo, neschopnosť odovzdať sa či otvoriť sa, a možno aj naše (prehnané) očakávania. Človek vo svojom krátkom živote zápasí s veľa vecami. Často je príliš slabý robiť rozhodnutia, ktoré sú potrebné, často sa stáva chladným a bojí sa zlyhania, všetko sú to úplne prirodzené veci. Je to väčšinou strach, ktorý nás núti (priamo či nepriamo) robiť rozhodnutia, ktoré nás neskôr bolia.

Skúste po prečítaní tohto príspevku namiesto slova láska v tej citácii hore hovoriť svoje meno v spojení s nejakou osobou, o ktorej tvrdíte, že ju máte radi, či dokonca ju ľúbite. Ja som to urobila. A teraz viem, že sa mám ešte veľa čo učiť o láske, a že by som mala veľmi opatrne používať slovko „ľúbim“, lebo priznajme si, polovicu z vlastností lásky, tá moja nemá. A ja nechcem žiť svoj život nejakou pseudoláskou. Nikto z ľudí, o ktorých tvrdím, že ich milujem si to predsa nezaslúži.