Rozhovor, časť 2

Kaviareň. Je to tu útulné: pohodlné kreslá jesenných farieb, decentné osvetlenie, vzadu na policiach vyberané víno .. Nechodievam sem často, ale o to s väčšou radosťou, je to pre mňa akási oáza uprostred prácou preplnených dní a chaosu bežného bytia. Uznajte sami, byť slobodnou ženou v tomto svete je síce trendy, ale nie vždy medové, a práve preto potrebuje každá z nás nejaký svoj kútik, kde môže byť sama so svojimi myšlienkami a pocitmi. A potom je tu ešte to cappuccino .. To najlepšie cappuccino na svete, v momente keď sa chystám svojim perám dopriať túto lahôdku začujem jej hlas: „Prepáč, prepáč, že meškám, ale zdržali ma v práci, je to tam úplne na hlavu.“ Pokladám svoju šálku späť na stôl a objímem ju. Obe sa posadíme do bordových kresielok a ja si usrknem peny zo svojho nápoja, kým ona dáva čašníkovi jasné inštrukcie ako pripraviť jej obľúbené sójové latté bez štipky škorice, ale za to s riadnou dávkou kakaa. „Tak, počúvam ťa“ poviem jej, keď ten milý mladý muž s blokom celým zapísaným odchádza pripraviť ten sójový zázrak. „No .. ako by som ti to povedala. Zažívam takú zvláštnu vec v posledných dňoch.“ Som zvedavá. „Od prvého .. nie asi od druhého momentu nášho vzťahu s Danielom som sa cítila strašne sama. Chápeš? Boli sme dvaja, ale cez to všetko som ostala opustená. Prázdna.“ Dopriavam si ďalší dúšok mojej kávy, kým ona rozpráva: „A keď to všetko skončilo tým jeho nešťastným rozhodnutím vyspať sa s tou ženskou, myslela som si, že teraz príde ešte depresívnejšie obdobie ako to pred ním.“ Zdvihnem pohľad od šálky a súcitne na ňu pozriem. „Myslela som si, že sa rozpadnem na milión kúskov a rozsypem sa na podlahu ako tento cukor.“, prudkým pohybom jej ruky tisíce hnedých kryštálikov padajú k zemi. Milujem keď svoje slová premieňa na činy, dodáva to rozhovorom ďalší rozmer. „Drahá, ale nič také sa nestalo. I keď som nikomu nepovedala to, čo hovorím tebe, ľudia okolo mňa akoby vedeli, akoby vedeli úplne všetko. Miera lásky akou ma zahŕňali predčila jeho mieru asi tak miliónkrát! Taký krásny paradox, že boli sme dvaja a bola som sama a teraz som sama a cítim sa milovaná a rešpektovaná, docenená.“ V srdci sa mi pomaly rozkladá taký hrejivý pocit, je skvelé vedieť, že ľudia okolo vás majú vedľa seba ďalších ľudí, vďaka ktorým prežijú deň, i keď vy nie ste nablízku. Na tvári má úsmev, taký, aký som u nej už dávno nevidela. Život je zasa raz v rovnováhe a možno aj v prevahe toho dobrého. Čašník odnáša prázdne šálky a my naplnené tým, že máme jedna druhú odchádzame v ústrety svetu so záväzkom, že ľudia okolo nás sa musia cítiť tak, ako sa cítime my – milované a docenené.

o rozbitom vzťahu

Človek robí chyby. Človek chyby ľutuje. Človek chyby aj napráva. No niekedy človek urobí chybu, ktorú po čase oľutuje, ale už ju nikdy nenapraví. Som zvyknutá, že v živote ľudia prichádzajú a odchádzajú, obohacujú môj svet, prinášajú do neho niečo nové a potom odchádzajú žiť svoj život. A tak je to dobré, pretože ak má človek napredovať, zmeny sú nutné.
Stalo sa mi to úplne nedávno, že ma opustil priateľ, za okolností, ktoré sú príliš osobné na to, aby mohli vyjsť z tieňa, povedala som si, to isté, čo je napísané hore, veď sa to deje bežne. Až teraz zisťujem, že ma to bolí, že mi chýba, a že je to intenzívnejšie než by som kedy čakala. Aj ja som človek, teda som omylná, no vôbec nechápem ako som tak veľmi ľudsky zlyhať. Nechápem, ako sa mi mohlo stať, že niekto ma už nikdy v živote nechce vidieť, že ma požiada o to, aby som sa mu už nikdy neozvala. Rada by som zmenila veci, ktoré boli učinené, no viem, že to nejde a môj rozum dokáže pochopiť prečo mi kľúče od dverí tohto vzťahu boli odobrané, no moje srdce, to jednoducho nevie prijať fakt, že ten človek sa už ani nikdy nedozvie ako veľmi mi chýba, pretože cez to všetko čo cítim, rešpektujem rozhodnutie, ktoré bolo urobené o tom, že pre neho už viac neexistujem. V mojom svete momentálne sneží. December uprostred jesene a to všetko pre môj egoizmus, nenaplnené túžby a prílišné prežívanie niečoho, čo nestálo za to. Vždy som vedela, že vzťahy sú krehké, pretože sú to vlastne srdcia ľudí, ktoré vám otvárajú a mnohokrát aj dávajú .. vedela som to, cez to všetko som sebe aj všetkým okolo seba dokázala, že si to dostatočne neviem vážiť. Nech som vám všetkým, ktorí milujete a ste milovaní – či už je to láska romantická, rodičovská či priateľská – výstrahou a napomenutím, že keď na to príde, nezáleží v živote na ničom, len na ľuďoch okolo nás a na tom, ako veľmi si ich vážime a milujeme, a ako veľmi im to vieme, či nevieme prejaviť.

rozhovor

Môj mobil už zasa vyspevuje jednu z mojich obľúbených piesní. Dvíham, na druhej strane ona. „Chýba mi“, vraví mi. Pousmejem sa. Je skvelé ak vám ma kto chýbať a úžasnejšie snáď už len je, keď i vy niekomu chýbate. „Ale ..“ Ticho. „Ja len, že ..“ Ďalšia pauza. „Chýba mi, keď sa ako domček z karát rúcam k zemi, a nemá ma kto podržať. Keď sa tisíce slaných perál kotúľa po mojich lícach, túžim po tom, aby ma pevne držal v náručí. Tie prebdené noci, tie úlety, moje nevypovedané slová .. chápe to, chápe to všetko a nemá potrebu racionalizovať moje ja, pretože ma ľúbi pre to aká som, pre mňa samotnú. Je to tragické, vskutku tragické.“ Tragické? Asi nerozumiem, čo už len môže byť tragické na láske? Skôr ako zo seba stihnem vydať jedinú hlásku, dostávam odpoveď: „Čím ďalej tým intenzívnejšie si uvedomujem, že toto všetko mi chýba, i keď sedí vedľa mňa. Som úplne sama, keď večer vedľa neho zaspávam. Pozerám mu do očí a nevidím svoj odraz.“ Nereagujem. Veľmi by som chcela, no nenachádzam slová, len pociťujem tú bolesť, to sklamanie. „V hlave mám hotový sad. Otázky tam pučia a prekvitajú ako kvetiny na čerešniach. V duši hlboké mrazy a v hlave horúce leto, aký nepríjemný paradox.“ Analytička, pomyslím si, tak ako ja. I pre ňu je tento dar zväčša prekliatím a nie požehnaním. „Neviem čo tu vlastne riešim. Všetky moje potreby sú predsa naplnené, veď predsa dokáže naplniť všetky moje potreby..“ S hlbokým nádychom sa chystám predniesť nejakú hlbokú myšlienku, ktorá ešte ani len netuší, že už by sa mala zrodiť v mojej mysli, no tok môjho uvažovania je prerušený. „Povedz, čo s tým, keď viem, že mi v skutočnosti chýba niekto úplne iný? Keď v hĺbke srdca tuším, že existuje niekto, kto je toho hodný viac, aby mi chýbal?“ Prišiel môj moment, čas kedy môžem sebavedome a priamo zareagovať. Keby som len vedela, že ako .. Cítim s každým jedným hlbokým povzdychom, cítim a prežívam ten boj s ňou, no slová zlyhávajú. Prázdnota v rečovom centre. Lúčime sa. Odkladám mobil do kabelky a vykračujem do dňa, v ktorom viem, že niekomu chýbam o trochu menej ako on chýba mne.

V tomto svete sa vraj zázraky nedejú ..

.. veria v ne len tí, ktorí sú slabí a nevidia východisko zo svojej bezútešnej situácie, či tí, opantaní vierou. Ja však o jednom zázraku viem (viem o viacerých, ale o tom inokedy), deje sa deň čo deň, vo všetkých kútoch sveta. A zažívajú ho všetci, nielen tí „slabosi“ či „vierovyznávači“. Niekedy je plánovaný, veľmi chcený či dokonca očakávaný a niekedy sa jednoducho stane. Je mnoho spôsobov ako sa ľudia k tomuto zázraku stavajú, niektorí ho s nadšením vítajú, iný majú obavy, no i tak ich srdce pri tejto správe pookreje a niektorí .. nuž niektorí ľudia ho už ani nevnímajú ako zázrak. Pre niekoho je to vec bežná ako vzduch, ktorý dýchame a žiaľ nájdu sa aj takí, pre ktorých je tento zázrak nehodou či dokonca osobnou tragédiou. Stvorenie. Počatie, zázrak nad zázrak, moment, kedy vzniká nový život, kedy sa bunky neuveriteľným spôsobom začínajú deliť, kedy je do lona matky vyrytá pečať, ktorú nebude na tomto svete nosiť nik iný len jej dieťatko. Áno, ja viem, že práve sa zdvihol adrenalín všetkým, ktorý pomysleli na ženy, ktoré sú znásilnené či zneužité, a že neexistuje spôsob akým by mohli toto vnímať ako zázrak. Akceptujem a vedzte, že moje uvažovanie nenaráža na tieto prípady. Mňa skôr zarážajú ľudia žijúci okolo mňa, pre ktorých je sex je len zábavka a zodpovednosti z neho plynúce akoby sa ich netýkali, alebo ľudia resp. muži, žijúci v dlhodobých funkčných vzťahoch, či dokonca manželstvách, ktorí na otázku dieťaťa majú len jednu odpoveď: „ešte nie, ešte je priskoro“. Áno. Priskoro. Veď ešte nemám to BMW, o ktorom som stále sníval, nemám ani dom, moja kariéra by sa mohla ešte tak sľubne vyvíjať a dieťa ma predsa len bude brzdiť, a koľko by sme mohli ešte cestovať .. (áno, milý páni, viem, že existuje aj x počet žien, ktoré takto zmýšľajú). Nech si nikto nemyslí, že neviem, že dieťa potrebuje zázemie a materiálne vybavenie, a že nebodaj podporujem privádzanie detí len tak hala - bala. Vôbec nie. Len ma zaráža ako stále posúvame hranicu toho, kedy už sme materiálne na bábätko pripravení. Možno si popritom všetko ani neuvedomujeme, že tým všetkým posúvame aj svoj vek a minimalizujeme šancu, že to stvorenie vôbec zažijeme. Je pravda, že u muža táto pravda platí menej ako u ženy, keďže jeho fyziológia mu dovoľuje bez problémov splodiť dieťa aj vo vyššom veku, ale pýtam sa, nie je to od vás, drahé naše polovičky, troška sebecké? Nebolo to raz, kedy som videla ako nečakané tehotenstvo priateľky sa stalo tragédiou pre spolutvorcu, pretože on na to nie je pripravený. Niektorí muži si očividne nevšimli, že majú plus mínus 7-8 mesiacov na to, aby sa s týmto faktom zžili a vyrovnali, kdežto žena, tá už nemá ani sekundu. Tých deväť mesiacov, kedy partneri a manželia sa ešte len pripravujú na svoje role otcov, ich partnerka je už matkou, deň čo deň, noc čo noc.
Prednedávnom mi jedna z mojich veľmi dobrých kamarátok oznámila, že čaká bábo. Nikto v živote by nedokázal slovami opísať tú radosť, ktorú som cítila pri tej správe, a budúca mamina (nie práve vydatá a s maximálnym finančným zabezpečením, skôr študentka vš s vpp) to cítila úplne rovnako ako ja a možno ešte viac. Na bábo sa teší, veď ako sama povedala „ak to teraz prišlo, tak to teraz prísť malo, a kým to malé dorazí, budem určite pripravená“. A ja verím, že bude a dúfam, že je nás viac takých, ktorí sme pripravení vidieť zázraky tam, kde iný vidia nehody (či náhody) a tragédie.