Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš.
Neviem, kde berieš ten dojem, že som si nič nevšimla.
Vždy som predsa bola prvá, ktotá vedela vyčítať rozhodnutia
z tvojich nemých pier, vždy som vedela, čo bude nasledovať a
a stačil na to jediný pohľad do tvojich očí.
A teraz, teraz tu predo mnou stojíš,
všetky emócie zbalené na stránkach denníčka,
všetky zážitky uložené na dne skrine, ktorú už nemieniš otvoriť,
a všetky sny v príručnej batožine dávno odbavenej na odlet.
Stále sa tváriš, že sme to, čo sme bývali, že sa nič nezmenilo,
nič sa nevytratilo.
Snáď môj úsmev vraví, že tomu verím, snáď ten lesk mojich očí
mieni radosť z toho, že čo i len na chvíľku si bol môj .. snáď.
Pomaličky, úplne potichúčky odchádzaš a ja .. ja už viac nie som
podstatná.
