(Ne)narodeninové dary

O necelý mesiac budem mať narodeniny :) Nepochybne sa mi dostane o pár úsmevov a objatí viac ako v bežný deň, dokonca viem o pár darčekoch, ktoré ma čakajú. Darčeky, dary. Kto by ich nemal rád? Posledné týždne často odpovedám na otázku, čo by ma potešilo, a veru nie je to ľahké, pretože ozaj mám pocit, že mám všetko, zaiste je pár vecí, po ktorých túžim, ktoré by mi vyčarili úsmev na tvári. Dnes som troška analyzovala svoj život a zistila som, že tie najkrašie dary som vlastne už dávno dostala. A život mi ich stále dáva! Nie sú zabalené v lesklom papieri a ani jeden ešte nebol previazaný stuhou. A väčšina z nich vyžaduje pozornosť, sebazaprenie a ochotu počúvať a učiť sa, rozširovať obzory a skúšať nové veci. Miestami ma dokonca aj trápia, niekedy ma aj rozplačú. No oveľa častejšie ma povznesú nad moju preanalyzovanosť, otvoria mi oči, aby som videla zázraky, ktoré si vekom prestávam všímať, napomenú ma, keď vidia, že moja duša či moje telo sa dostavá na miesta, kde nepatrí. Akýmsi zázrakom vo mne vidia viac, ako si človek bežne na človeku všimne, denne objavujú zákutia môjho - mietsami pokriveného - charakteru, miestami až príliš farebný vesmír myšlienok či precitlivenosť duše a to isté dovolia mne. Život mi rok čo rok, nielen na moje narodeniny, dáva úžasné dary priateľstva. Je snáď úplne nadčasovým dizajnérom v tom ako kombinuje okruh ľudí, ktorích úprimne milujem, a v ktorých nachádzam silu a odhodlanie žiť život o niečo intezívnejšie. A žiť ho tak, aby aj ja som bola aspoň z polovice tak vzácnou v životoch (tých, ktoré už poznám, alebo tých, ktoré spoznám), ako veľmi sú pre mňa vzácni ľudia, ktorí stoja pri mne ( poznámka pre T.H.: povedzme si úprimne, fyzická prítomnosť je preceňovaná).

Spokojná. Tu a teraz.

Mám rada dni, ktoré prekypujú inšpiráciou. Dni, kedy je moja energia využitá na milión percent, dni kedy sa nové veci rodia úplne spontánne a ľahko. Momenty, okolím považované za úplne obyčajné, no pre mňa vrcholne uspokojivé a povznášajúce. Dnešný deň taký vôbec nebol, strávila som ho na melancholickom obláčiku, zababušená v perinách miernej depresie, zatiaľ čo svet vonku ponúkal širokú paletu dokonalých a sýtych farieb. Ako deň ubiehal vymyslela som si asi tisíc plánov čo s ním a ďalších tisíc dôvodov, prečo sú tie plány nedokonalé, povrchné či nezrealizovateľné. Miestami mám pocit, že dni okolo mňa len ubiehajú, rútia sa ako divoká voda korytom rieky a ja len stojím opodiaľ a premýšľam, čo by sa stalo, ak by som sa tou vodou nechala strhnúť. Utopila by som sa či dosiahla novej zeme, nového začiatku na konci toho prúdu? Odpoveď na túto otázku je celkom neznáma, ako celá moja budúcnosť. Cez všetkú nespokojnosť či nestálosť v mojom živote, sú momenty, kedy sa cítim úplne dokonalo. Dnes večer po prechádzke starým mestom, po obdivných pohľadoch na renesančné budovy a trendové ženy dneška som zakotvila v kaviarničke, kde úplne zapadnutá do kresla, pri sŕkaní kávy, som si uvedomila aká som vlastne spokojná, i keď deň čo deň bojujem s cieľmi, ktoré neviem dosiahnuť, s láskou, ktorú nedokážem precítiť, so sebeckosťou, ktorú nedokážem poraziť.
Existujú ľudia, ktorí mi tak strašne chýbajú a pár z nich som snáď ešte ani nespoznala, démoni, ktorých musím za každú cenu poraziť .. Cez to všetko som, z akejsi dokonalej milosti, spokojná .. úplne spokojná.