zivot sa sklada z miliardy miliard detailov. niektore z tych veci sa nam zdaju take nepatrne, ze im ani nedoprajeme sancu ovplyvnit nas zivot. a pritom kolko veci by mohlo byt uplne inak, ibaze polemizovat nad tym co bolo uz nema zmysel, pretoze nakoniec i tak vsetko plynie tak ako ma, i ked priznavam, pre mna samu je niekedy velmi tazke tomu verit, pretoze ako obycajna ludska bytost mam tendenciu sustredit sa na len na maly zlomok toho, co je priamo predo mnou, ten "bigger picture" mi vacsinou unika. aky zvlastny kontrast, vsak? dolezitost detailu a pohlad von z mojej krabice na vec ako na celok. obidve tak velmi dolezite, obidve tak zlozite,teda aspon miestami.
zistujem ale ci uz detail a ci celok, dolezity je asi ten vnutorny hlas ci pocit, ktory nam hovori, ci ideme spravnym smerom alebo nie. filozof by sa opytal ci ale existuje vobec nejaky smer, ktory mozno nazvat spravnym a pravdu povediac .. pochybujem, pretoze neraz som sa uz presvedcila, ze akykolvek smer naberiem, veci nakoniec pojdu tak ako maju, iste mozno cesta k cielu potrva dlhsie, ale nakoniec ho i tak dosiahneme - myslim ale, ze toto nie je o nasich pozemskych cieloch, skor o tych vnutornych, ktory vnima dusa a srdce, a ktorym casto nerozumieme. viem, znie to dost determinalisticky (ak take slovo vobec existuje),ale som presvedcena, ze i vsetky zle odbocky a vsetky chyby, ktore urobime nas nakoniec dovedu tam, kde mame byt, kde sme potrebni .. a ktovie akich uzasnich ludi stretneme, ked sa omylom ci rozhodnutim ocitneme mimo vymedzeny chodnicek ...
