Contemplating

Niekedy sa tak zamýšľam nad tým, že ako asi pôsobím na ľudí, aký dojem v nich zanechávam keď s nimi deň čo deň pracujem, keď s nimi preberám veci dôležité a banálne, alebo keď ich len tak míňam na preplných uliciach. V práci mi často jeden kolega, anglický pán v rokoch, hovorí, že je to úžasné ako vždy keď sa na mňa pozrie sa usmievam. Asi musím byť veľmi šťastná osoba, povedal mi raz .. a ja sa nad tým pozastavujem deň čo deň, odkedy som to počula prvýkrát. Som naozaj tak šťastná? Mám dôvod byť skutočne šťastná a zasa naopak mám dôvod nebyť šťastná? Úprimne neviem.
Ukradli mi môj milovaný mobil (milovala som ho kvôli tomu, že ma spájal s ľuďmi, nie kvôli nemu samotnému) a moja reakcia bola pár sĺz, päť minút zlosti a pretrvávajúce nepochopenie, cez to všetko deň šiel ďalej a ja som pracovala akoby sa nič nestalo. Ja som sa usmievala akoby sa nič nestalo. A nikto to nechápal, možno to bolo tým, že som si povedala, že je to len vec, nahraditeľná vec a ak ho ozaj niekto až tak veľmi potreboval, nech ho má, koniec koncov ten človek si kazí vlastnú budúcnosť.
No a tak niekedy premýšľam, že či tie moje úsmevy sú ozaj symbolom mojej vnútornej rovnováhy, alebo či sú tam len preto, lebo už viem, že ľudia ich očakávajú alebo potrebujú. Ako tak uvažujem, mohlo by to byť o tej rovnováhe, i keď v poslednej dobe mám pocit, že môj vnútorný svet je tak rozorvaný a chaotický, že potrvá stáročia až sa upokojí, ale na druhú stranu, všetko čo prežívam a zažívam ma tak obohacuje, že ten chaos mi možno ani nevadí. Ktovie. Prestávam sa v sebe vyznať a neviem ako sa k tomu postaviť, či začať paniku, alebo to nechaj voľne plynúť. Jedno je ale isté, nachádzam silu, o ktorej som ani netušila, že ju mám a prechádzam brutálnou zmenou, čo či kto zo mňa bude, to netuším, ale mám ten pocit, že to bude pozoruhodné.

About Selfishness

Miestami sa snažím samú seba presvedčiť, že mi nezáleží na veciach, na ktorých lipne tento svet. Kariéra, postavenie, peniaze, sláva či uznanie. A k tomu všetkému ešte aj usporiadaný a vyrovnaný rodinný a vnútorný svet. Presviedčam sa a nefunguje to. Záleží mi na tých veciach, možno nie v nejakom šialenom merítku, ale predsa. A tak premýšľam ako všetky tieto veci dokázať a zvládnuť, ako zmeniť život čo žijem, ako ho obrátiť o tristošesdesiat stupňov. A predsa vždy sa na tým pozastavím a poviem si: "Zuzana, ale ty tu nie si na to, aby si sa mala nejako fantasticky. Si tu na to, aby si ľuďom pomáhala, tým málom čo máš, aby si obohatila životy iných, na tom predsa záleží." No .. áno .. na tom predsa len záleží, je predsa len lepšie a vznešenejšie dávať ako brať, utešovať ako byť utešovaným .. Priznávam sa, som sebec. Chcem byť milovaná, a neviem milovať, dá sa to? Prijať lásku, ktorú sama neviem dať? Chcem byť chápaná a často sa nesnažím chápať ostatních? Dá sa to? Obávam sa, že nie.
Och aké ťažké je umierať sebe deň čo deň, aby som mohla byť svetlom pre ostatních. Aké zložité je učiť sa milovať ľudí okolo mňa bezhraničnou a bezpodmienečnou láskou. Aké je to dôležité .. Životne dôležité.

Three Months

Three months and I'm still standing here
Three months and I'm getting better
Three months and I still am

Three months and it's still hard enough
Three months I've been living here without you now
Three months, yes, three months I hope

Three months and I'm still breathing
Three months and I still remember it
Three months and I wake up

Three months and I'm still sober
Picked all my weeds but kept the flowers ..